11. História piva: Včasný stredovek. Franská ríša, Britské ostrovy

Franská ríša

Charakteristika doby

Včasný stredovek alebo raný stredovek je obdobie stredoveku od 5. do 11. storočia. Začína rokom 401 AD a končí rokom 1100 AD.

Počas tohto obdobia nastalo veľké sťahovane národov. Ako príčiny migračnej vlny sa uvádzajú najmä tlak Hunov a súvisiaca turkická migrácia zo Strednej Ázie, rastúci populačný tlak a klimatické zmeny. Najväčším mestom Európy a pravdepodobne aj sveta bol počas včasného stredoveku Konštantínopol (Carihrad, Istanbul).

V období stredoveku prevládal feudálny model. Existovala privilegovaná vrstva, ktorú tvoril kráľ, šľachtici a duchovenstvo, tí držali moc. Druhá neprivilegovaná vrstva pozostávala z vazalov a roľníkov. Ľudia žili väčšinou na vidieku. Pôvod slova feudalizmus pochádza z akcie, v ktorej kráľ udelil šľachticom a bojovníkom veľké rozlohy pôdy, nazývané „léna“. Šľachtici a bojovníci zapriahli do práce roľníkov (vazalov) a ustanovili „dozor“ nad ich prácou. Väčšina vyzbieraných výnosov „daní“ bola odovzdaná feudálovi a robotníci alebo roľníci mohli bývať v krajine a boli pod ochranou svojho pána „šľachtica“. Keďže vlastníctvo pôdy bolo kľúčovým a prvoradým faktorom ekonomického rastu, vojny a invázie sa v tom čase stali bežným problémom spoločnosti. Každý chcel dobyť viac zeme, aby získal väčšiu moc.

Po rozpade Rímskej ríše bolo Kráľovstvo Frankov v Galii najživotaschopnejším zriadením.

Z nástupníckych barbarských štátov vzniká Franská ríša (regnum Francorum). Bol to včasno stredoveký  štát, ktorý vznikol koncom 5. storočia po obsadení rímskej provincie Galie germánskym kmeňom salických Frankov (nazývaných aj sálski Frankovia). Z ich (tradičnej) polohy východne od Rýna a severne od Dunaja ovládli v polovici 5. storočia nášho letopočtu Britániu nemeckí Angličania a Sasi a začiatkom 6. storočia AD Galiu germánski Frankovia a Burgundiáni.

V prvej polovici 6. storočia sa Franská ríša rozprestierala už na celom území dnešného Francúzska a západnej časti Nemecka.

Za zakladateľa Franskej ríše (486) sa považuje Chlodovik I. alebo Clovis I. (481–511). Po ovládnutí Akvitánie Chlodovik I. prikročil k zjednoteniu franských kmeňov. Tajne dal zavraždiť kráľa Porýnskych Frankov Sigiberta aj jeho syna – a svojho dovtedajšieho spojenca – Chlodericha. Rovnako odstránil Charachira, kráľa bližšie neznámeho franského kmeňa. Podobný osud stihol ďalšieho franského vládcu, sídliaceho v Cambrai, Ragnachara.

Po týchto víťazstvách mal Chlodovik I. vo svojich rukách už bezmála celú Gáliu.

Ku koncu svojej vlády preniesol kráľovské sídlo do Paríža, kde aj v roku 511 zomrel. Štyria Chlodovikovi synovia si podľa germánskeho zvyku rozdelili ríšu medzi seba.

Každý z nich mal titul Rex Franconum (franský kráľ) a kráľovské sídla (sedes regiae).

Karolovci boli panovnícka dynastia vo Franskej ríši. Šľachtický rod pôvodom z Austrázie, ktorý vďaka bohatstvu nadobúdal v ríši čoraz väčší vplyv (podľa niektorých zdrojov im patrilo 123 panstiev okolo Másy a Rýna). Za vlády posledných Merovejovcov (obdobie tzv. lenivých kráľov), keď bola ríša rozdrobená a v úpadku, mali v rukách skutočnú moc Karolovci ako majordómovia (správcovia). Rozhodujúce postavenie si získala najmä pipinovská vetva rodu, ktorej predstavitelia sa uplatnili aj v cirkevnej sfére (3 biskupi). Pipin II. Stredný, pôvodne majordóm Austrázie, zjednotil a ovládol celú ríšu, od Byzancie dobyl Ravennský exarchát. Jeho syn Karol Martel vykonával od 717 ako majordóm skutočnú vládu 26 rokov a zachránil Európu pred Arabmi, ktorých vytlačil z južného Francúzska za Pyreneje. Jeho syn Pipin III. Krátky 751 zosadil z trónu posledného kráľa z dynastie Merovejovcov Childericha III. a pápež Štefan II. (III.) uznal v jeho osobe Karolovcov za legitímnu a dedičnú kráľovskú dynastiu vo Franskej ríši. Jej najvýznamnejší predstaviteľ Karol Veľký prijal ku kráľovskej hodnosti po korunovácii (800) aj titul rímskeho cisára. Posledný významný člen dynastie Karol III. Tučný dočasne naposledy zjednotil ríšu (bol východofranským i západofranským kráľom a rímskym cisárom), ktorá sa však po jeho zvrhnutí (887) rozpadla na päť častí (následne rozdelené medzi Východofranskú ríšu a Západofranskú ríšu).

Pipin III. nazývaný Krátky alebo Malý (* 715 – † 24. september 768) bol syn Karola Martela a otec Karola Veľkého. Jeho rodina už dlho vládla kráľovskou mocou, kráľovský titul jej však nenáležal. Nárok naňho podložil Pipin III. keď položil pápežovi otázku, či je správne, aby vo Francúzku bol kráľom ten, kto v skutočnosti moc nedrží. Preto v odpovedi stálo, že správne je, aby kráľom bol ten, kto moc má. Roku 751 sa teda Pipin III. nechal korunovať za kráľa.

 Karol Veľký (* 2. apríl 742/747/748 – † 28. január 814), tiež známy ako angl. Charles The Great alebo Charlemagne bol stredoveký cisár, ktorý vládol veľkej časti západnej Európy v rokoch 768 až 814.

V roku 771 sa Karol Veľký stal kráľom Frankov, germánskeho kmeňa v dnešnej dobe Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Holandsko a západné Nemecko. Vydal sa na misiu spojiť všetky germánske národy do jedného kráľovstva a svojich poddaných obrátiť na kresťanstvo. Ako skúsený vojenský stratég strávil väčšinu svojej vlády bojovaním, aby dosiahol svoje ciele. V úlohe horlivého obrancu kresťanstva dal Karol Veľký peniaze a pôdu kresťanskej cirkvi a chránil pápežov. Ako spôsob uznania moci Karola Veľkého a upevnenia jeho vzťahu s cirkvou korunoval pápež Lev III. 25. decembra 800 v Rímskej bazilike svätého Petra rímskeho cisára Karola Veľkého za rímskeho cisára.

Karol Veľký sa ukázal ako talentovaný diplomat a schopný správca rozsiahleho územia, ktoré ovládal. Presadzoval vzdelávanie a povzbudzoval karolínsku renesanciu, obdobie obnoveného dôrazu na vzdelanie a kultúru. 

Zaviedol ekonomické a náboženské reformy a bol hybnou silou karolínskej miniatúry, štandardizovanej formy písma, ktorá sa neskôr stala základom pre moderné európske tlačené abecedy. Karol Veľký vládol z viacerých miest a palácov, ale značný čas strávil v Aachene. Súčasťou jeho paláca bola škola, pre ktorú najal najlepších učiteľov v krajine.

Pivo v tomto období

V týchto oblastiach, ktoré si po pol tisícročia uzurpovali Rimania pijúci víno, opäť vládli pijáci piva!

Veľkým medzníkom v obrate a zdokonalení pivovarských postupov a techník v Európe bola christianizácia Európy. Ta začala zrovnoprávnením kresťanského náboženstva s pohanským cisárom Konštantínom I.  (*27. február 272/273 – † 22. máj 337) v roku 313., pokračovala kráľom Chlodvikom I. alebo Clovisom I. (*466 – †511), vznikom Franskej ríše, jeho krstom, ktorý mal nesmierny význam v ďalších dejinách západnej a strednej Európy a vyvrcholením éry vlády cisára Karola Veľkého (*2. apríl . 742/747/748. – †28. január 814) a ďalších európskych panovníkov. Táto nová epocha Európy mala za následok povolanie duchovenstva do prevažne pohanských provincií, vznik trapistických kláštorov, rozvoj a zdokonalenie pivovarníctva.

Ešte na úvod kým sa rozpíšeme o pive, treba povedať, že existuje mylná predstava o tom, že ľudia žijúci v stredoveku pili prvom rade víno a pivo, pretože sa verilo, že voda nie je bezpečná. Tento mýtus je vzdialený od pravdy. Roľníci mali dostatočné povedomie o kvalite vody, ktorú užívali. Šľachtici síce popíjali víno a pivo, víno bolo priaznivé, ale víno sa zvyklo podávať iba pri dôležitých slávnostných príležitostiach. Obyčajne väčšina Európanov tvoriacich poradie nižšej spoločenskej triedy konzumovala nápoje ako pivo, ovocné džúsy, jablčné víno a medovinu. Voda stále zostávala nevyhnutná pre ich každodenný život. Pivo malo v období nízky obsah alkoholu asi iba okolo 2,5 – 2,8%, bolo ťažko nabité kalóriami, čo pomohlo pracovníkom rýchlo doplniť krátkodobý deficit energie potrebný na ich fyzickú prácu. 

V ranostredovekej Európe bolo pivovarníctvo do veľkej miery rodinný podnik. Bolo to niečo, čo ľudia robili doma na vidieku, kde žila väčšina z nich. Ženy pripravovali chlieb a ak náhodou zostalo nejaké zrno navyše, mohli z neho pripraviť pivo. Takýto nápoj sa musel rýchlo vypiť, pretože bola veľká šanca, že sa pivo rýchlo pokazí. V prosperujúcich domácnostiach, ak domáca pani vyrobila viac piva, ako mohla rodina vypiť, prebytok predali susedom. Takmer v každom dome, prícestnom hostinci či krčme sa varilo pivo. 

Bol to však veľmi odlišný nápoj od ľahkého, horkého nápoja, ktorý dnes poznáme. Pivovary raného stredoveku dochucovali pivo rôznymi kombináciami bylín, vrátane rozmarínu, majoránky, mäty, rebríčka, borievky alebo šalvie, hlavnou ingredienciou bolo často bahenná myrta.

Postupom času a vznikom čoraz väčšieho počtu kláštorov v Európe začali variť pivo mnísi.

Okolo 5. storočia začala do Írska prenikať kresťanská viera. Patrón Írska – svätý Patrik ju ohlasoval na ostrove počas ranného kresťanstva. Sv. Patrik pochádzal zo vznešenej waleskej rodiny a jeho pôvodné meno znelo Maewyn Succ (resp. v polatinčenie verzii Magonus Succetus). V šestnástich rokoch bol unesený otrokármi do Írska, odtiaľ po šiestich rokoch utiekol a vrátil sa domov. Potom sa stal mníchom a vrátil sa do Írska, kde misionársky pôsobil.

Sv. Patrik mal v domácnosti údajne „pivovar“. Takéto varenie prevládalo v severnej Európe všeobecne ako štandardná prax, pri ktorej bolo pestovanie pšenice a jačmeňa nevyhnutné pre život. Často túto úlohu plnili ženy, ako súčasť domácich prác a prípravy jedla.

Na opačnom geografickom a kultúrnom poli sa týčil svätý Benedikt Nursijský (asi 480 – 547). Sv. Benedikt založil počas svojho života dvanásť kláštorov v regióne Subiaco mimo Ríma a potom slávny kláštor Monte Cassinokde.

„Nečinnosť je nepriateľom duše, preto bratia by mali byť zamestnaní v manuálnej práci v určitých časoch a v určitých iných hodinách so svätými čítaniami.“

sv. Benedikt z Nursie

História mníchov a piva sa začína, keď Benedikt z Nursie napísal pravidlá pre mníšsky život s názvom „The Rule,“ (neskôr známa ako The Rule of St. Benedict). Jednou z Benediktových smerníc bolo, že mnísi by si mali zarobiť na svoju vlastnú opateru a darovať chudobným prácou svojich vlastných rúk. 

Softly shall they taste, and fair,
Drink that may their heads impair,
Like mighty wine or noble ale,
For the wise man tells this tale:
„Wine when mighty and when strong
Gets smart men to work all wrong.“
Let be by all this law embraced:
Wine or ale softly to taste.

Jemne budú chutiť a spravodlivo,
Nápoj, ktorý môže oslabiť ich hlavy.
Ako mocné víno alebo ušľachtilé pivo.
Pre múdrych mužov vypráva tento príbeh:
„Víno, keď je mocné a keď silné
umožňuje chytrým mužom pracovať zle.“
Nechajte sa všetkým týmto pravidlom objať: Víno alebo pivo jemne podľa chuti.

Úryvok z anglického poetického stvárnenia verzie Svätého Benedikta z 10. storočia. Pravidlo formulované a zahŕňujúce prístup k pivu.

V nasledujúcich storočiach vyrábali kláštory predajný tovar, vrátane syra, medu a samozrejme piva.

V 7. storočí sa cervoise (pivo) stalo dostatočne štandardným na to, aby ju mních Marculfe zaradil (asi 650 – 655) do zoznamu položiek, ktoré sa mali poskytnúť cestujúcim úradníkom: „Toľko bahniatok bieleho chleba, vína a cervoise “. 

Gregor Toursky alebo Gregor z Tours alebo (fr.) Grégoire de Tours [greguar dtúr] lat. Georgius Florentius Gregorius; (* 538 Urbs Arverna /dnes Clermont-Ferrand/ Galia – † 17. november 594, Tours, Franská ríša) bol biskup v Tours, cirkevný historik a historik Frankov a špeciálne dynastie Merovejovcov a kraji Auvergne. „Gregor z Tours poznamenal, že víno nahradilo pivo ako obľúbený nápoj parížskych taverien.“ 

Svätý Kolumbánus (*563 – † 23. november 613) nazývaný tiež „Columban“ bol írsky misionár. V roku 590 sa vydal s dvanástimi sprievodcami na misijnú cestu do Európy. Najprv pôsobil ako misionár v Bretónsku, Galii a Burgundsku, potom sa premiestnil do Vogéz. Tu postavil niekoľko kláštorov, vytvoril pravidlá pre život v nich, zaviedol spoveď a pokánie. Prvé kláštory vznikli na území Francúzska, v Annegray, v Luxeuil, vo Fontaine.

Bol prvým opátom, ktorý považoval za vhodné regulovať používanie piva. Pre svoju malú mníšsku komunitu stanovil zásadu, ktorá by mohla pochádzať od každého moderného lekára: 

„Jedlo by malo byť jednoduché. Nesmie viesť k úplnému nasýteniu o nič viac ako pitie k intoxikácii. Jedenie a pitie by malo udržiavať život bez toho, aby ho poškodzovalo.“

„Nehľadáme Boha, ktorý prebýva niekde ďaleko od nás, ale toho, ktorého máme vo vnútri v sebe, ak si to však zaslúžime.“

Pokiaľ ide o pivo, stručná Jonášova správa o živote Kolumbana odhaľuje pozoruhodnú dôležitosť:  

Kolumbanus bol tiež šetrný a dbalý na čistotu. Každý fráter, ktorý rozlial pivo na stôl alebo podlahu, musel celú noc stáť na mieste. Alebo čo bolo horšie musel sa na chvíľu uspokojiť s vodou pri stole. O tom , že pivo malo skutočnú hodnotu svedčí aj úryvok z Columbanusových pravidiel v kláštroch Regula Coenobialis:

Pravidlo pojednáva o tom, že ak mních vyleje džbán piva musí kľaknúť v kostole o dvanástej hodine keď sa spieva dvanásť žalmov a urobiť pokánie poklonením a dlhou milosťou bez pohnutia končatín. Pravidlo pokračuje aj ďalej … Už z tohto je zrejmé, že pivo bolo pravidelným a váženým nápojom v írsky kláštoroch.

Chrodegang bol franský biskup v Metz od roku 742 alebo 748 až do svojej smrti. Vzdelanie nadobudol v benediktínskom kláštore a aj keď nikdy nebol mníchom dobre poznal benediktínsku prax.

Okolo roku 755 pre nich napísal špeciálne pravidlo „Regula Canonicorum“ neskôr známe ako „Rule of Chrodegang“. Regula obsahujúca tridsaťštyri kapitol vychádzala z Reguly sv. Benedikta. Jeho účel bol však predovšetkým pastoračný: povzbudiť vzájomnú podporu komunity, ktorá sa nachádza v kláštornom prostredí, a zároveň uznávať veľmi rozdielne zodpovednosti kánonov slúžiacich duchovným potrebám veriacich. Chrodegang si nevyhnutne prispôsobil benediktínsku regulu, najmä pokiaľ ide o pohostinnosť charakteristickú pre kláštory a starostlivosť o chorých, keďže v katedrálach neboli ani penzióny, ani hospice. Chrodegangovo dielo bolo základom karolínskeho duchovného oživenia neskoršieho ôsmeho a deviateho storočia“.

Zdá sa pravdepodobné, že regulu Chrodegangu priniesli írski mnísi do svojej rodnej krajiny z kláštorov severovýchodnej Galie a že sa ňou viazali írski anachoréti pôvodne nespútaní pravidlami kláštora. 

Čo teda hovorí Chrodegang požívanie alkoholu? Dvadsiaty tretí podnadpis jeho pravidla je venovaný „miernemu pitiu,“ (De Mensura Potus):

Zatiaľ čo Chrodegang doposiaľ nešpecifikoval o aký nápoj sa jedná, ide pravdepodobne o víno. V ďalšom riadku varuje: „Za každých okolností mali by si dávať pozor na opilstvo.“

Zdá sa, že víno je nápojom voľby, ale toto samotné tvrdenie naznačuje, že opátstvo malo zrejme v ponuke aj pivo.

Kláštory sa stali hlavnými centrami pivovarníckej a vinárskej techniky. Pokračovala aj domáca výroba rustikálnych pív, ale mnísi varili prakticky všetko pivo dobrej kvality až do dvanásteho storočia. Pivo, ktoré varili mnísi, sa pôvodne používalo na vlastnú spotrebu, ako aj na podávanie pre hostí. V kláštoroch a reholiach Mnísi a mníšky dostávali dennú dávku piva , ktoré sa neskôr nazývalo „Maß.“ Pivo sa tiež rozdávalo bezplatne „Klosterschenken“ chudobným , žobrákom, žonglérom, cestujúcim a pútnikom. Neskôr začali mnísi variť pivo aj pre ďalších ľudí, napríklad pre šľachticov, a predávať svoje pivo v tzv. kláštorných krčmách a tavernách. Takzvaný „church ale – kostolný ale,“ bol oslavami a sviatkami kostola, kde sedliaci smeli piť pivo zadarmo, čo znižovalo dopyt po komerčnom varení piva. 

Mnísi sa stali veľmi dobrými vo varení piva, bolo to čiastočne preto, lebo mohli tráviť viac času svojim umením ako ženy v domácnosti ktoré varili pivo a trochu preto, že kláštory boli vzdelávacími a výskumnými centrami v Európe. Mnísi udržiavali vinohradníctvo. Mali zdroje, zabezpečenie a stabilitu na to, aby časom pomaly zlepšovali kvalitu svojich viníc. Mnísi tiež mali vzdelanie a čas potrebný na zdokonalenie svojich vinohradníckych schopností. Takže počas stredoveku kláštory vlastnili a starali sa o najlepšie vinice. Nie je prekvapením, že vinum theologium bolo nadradené ostatným. Na slávenie sv. omše bolo samozrejme potrebné víno, ktoré vo veľkom množstve produkovali kláštory aby sa uživili. V ranno-stredovekých kláštoroch existovalo rozdelenie úloh na týždennej báze pre mníchov medzi pivovarníkov a pekárov. Až v 9. storočí boli mnísi pridelení do pivovaru alebo pekárne na celý rok. Mníšky sa prenajímali dedinčanmi na pomoc pri výrobe piva a chleba.

Mnísi civilizovali európsku spoločnosť pivného priemyslu. V kláštoroch efektívne ustanovili pivovarníctvo vykonávané na bezprecedentných úrovniach množstva a kvality pokrok v praxi, ktorá sa predtým obmedzovala na výrobu domácnosti!

Veľkú zásluhu v rozmachu pivovarstva dosiahol Karol Veľký. Pripomeňme si tohto veľkého kráľa čo o ňom napísali jeho najbližší:

Keď sa Karol Veľký stal cisárom bolo v samotnom Bavorsku 300 kláštorov, z ktorých niektoré varili pivo už 150 rokov a práve Veľký cisár sa postaral a osobne vycvičil pivovarníkov. Jeden z prvých odkazov na varenie piva ako nezávislé špecializované remeslo sa nachádza vo vydanom zákoníku „Charlemagne’s Capitulare de villis,“ (asi 771-800):

V Capitulare de villis Karol Veľký udelil kráľovskú výsadu právo variť pivo pre svoju potrebu. To obmedzilo právo varenia piva pre okolité územia na kráľovské panstvá a cisárske usadlosti, čím sa varenie piva zmenilo zo zvykového práva na privilégium spojené s miestom.

„Sicatores“ (výrobcovia silného nápoja), boli špeciálne kvalifikovaní pracovníci na výrobu piva. Pivo sa naďalej vyrábalo z jačmeňa alebo pšenice, ale tomuto účelu mohlo slúžiť akékoľvek zrno. V charte opátstva Saint-Denis sa spomína pivo vyrobené zo špaldy.

Špecializácia zameraná na pivovarnícke remeslo pomohla rozvinúť pivovarnícke vedomosti a techniky vrátane zväčšenia objemu jednotlivých varení. Kontrola výroby vína a piva bola počas raného európskeho stredoveku kultúrne dôležitá a každé panstvo bolo regulované. Mohlo zamestnávať iba určený počet živnostníkov, ktorý zahŕňal pivovarníkov ktorí boli poverení varením piva (cervisia) a iných alkoholických nápojov. Toto je bod ktorý môžeme chápať ako vznik profesionálneho pivovarníctva.

Prvý dôkaz o použití chmeľu pri varení piva v Európe pochádza z 9. storočia. V roku 822 AD. vydal opát Adalhard z Corbie stanovy na reformu kláštora v Corbie Consuetudines Corbeiensis. Tie pozostávajú z troch častí a jedna z nich má názov Brevis quem Adalhardus ad Corbeiam regressus … fieri iussit.  Corbie patril medzi najdôležitejšie kláštory ríše a nachádzala sa v ňom cisárska knižnica. V Consuetudines Corbeiensis, sa píše: „sluha kláštora môže dostať zlomok chmeľu, ktorý sa opátstvu dáva ako desatina, aby z neho vyrobil pivo.“

Používanie chmeľu v západných kláštoroch bolo ďalej dokumentované vo Fontanelle a St. Denis počas 8. a 9. storočia AD. Podľa Polyptychonu sa vo Franskej ríši dalo platiť chmeľom za desiatu. Pestovanie chmeľu je dokumentované aj v diecéznych záznamoch vo Freisingu (Bavorsko) medzi rokmi 859 a 875.

Dôkazy o použití chmeľu na varenie v 9. a 10. storočí pochádzajú aj z archeobotanických dôkazov. Časté používanie chmeľu potvrdzujú pozostatky z Haithabu, jedného z najdôležitejších vikingských obchodných miest na pobreží Schleswig. Zvyšky chmeľu vo vysokom množstve sa našli aj v pozostatkoch nákladného plavidla z 9. storočia v Graveney na anglickom pobreží. Dá sa teda predpokladať, že chmeľ sa používal aj mimo kláštorov a dokonca sa s ním obchodovalo medzi kontinentom a Britskými ostrovami. Nemôžeme však s určitosťou povedať, či chmeľ z tohto plavidla mal byť použitý na varenie piva, nakoľko v tom období sa chmeľ používal aj na výrobu vlákien.

Odkazy na chmeľ (hymele) sa o niečo neskôr nachádzajú v anglickej verzii herbára Pseudo-Apuleius’s Herbarium z 9. alebo 10. storočia, kde sa odporúča „aby ho muži miešali s obvyklými nápojmi.

Chmeľ bol tiež, niekedy súčasťou prísady do bylinno-ovocného piva „Gruit“. Samotné slovo „Gruit“ označuje aj pivovarnícke privilégium, pivnú prísadu, typ piva alebo dokonca chleba alebo niečo upečeného, v závislosti od kontextu, času a miesta. V germánskych spoločnostiach bolo pivovarníctvo právom, ktoré vlastnil každý slobodný člen. Edikt (výnos) obmedzil právo variť pre okolité územie na kráľovské panstvá a cisárske usadlosti. Pivovarníctvo sa tak zmenilo zo zvykového práva na výsadu spojenú s miestom. V dôsledku toho sa stal všeobecnou výsadou kráľa, ktorý ho neskôr udelil svojim pánom.

Aj keď Karolínčania z 8. a 9. storočia varili pivo s chmeľom, zdá sa, že do 12. storočia z módy výrazne vypadol. Inými slovami, varenie piva (tzv. Gruit) s ovocím alebo miestnymi bylinkami bolo zďaleka najpopulárnejším štýlom piva počas raného a stredoeurópskeho stredoveku. Dochucovalo sa rôznymi kombináciami bylín, vrátane rozmarínu, majoránky, mäty, rebríčka, borievky alebo šalvie, hlavnou ingredienciou bolo často bahenná myrta.

Henrich II. Luxemburský – posledný rímsky kráľ a cisár Svätej ríše rímskej. 

Nemeckí cisári Otto III. (*Jún/Júl 980 – †23. Január 1002) a Heinrich II. Luxembrský spomínajú právo varenia a prísadu do varenia nazývanú fermentum, ktorá je synonymom Gruitu. V 10. storočí dal kráľ Henrich II. Luxemburský postaviť hrady a opevniť mestá proti Maďarom. Vymyslel „občanov“ a nariadil zriadiť v osadách obohnaných hradbami obchody s potravinami. V tejto súvislosti udelil mestám a ich občanom právo variť pivo a tiež ho predávať v okruhu míle.

„Gruit“ – bolo tzv. pivovarnícke privilégium, alebo novodobo „licencia na varenie piva.“ Väčšina z mála miest v strednej Európe bola rímskeho pôvodu a pod vládou biskupov a biskupi pravdepodobne aj ďalší páni, ktorí boli správcami miest prinútili pivovarníkov, aby kupovali od ich správy základné pivovarské prísady.

Slová ako „Matera, Materia, Matheria, Mayera“ sa používali na pomenovanie pivovarských kvasiniek.

Za vlády kráľa Henricha I. (* 1008 – † 1060) obyvatelia niektorých miest vo východofranskom kráľovstve dostali slobodné právo varenia piva. Toto právo zostalo v platnosti zvyčajne až do 13. storočia.

Arabský diplomat Aḥmad ibn faḍlān ibn al-ʿAbbās ibn rāšid ibn ḥammād uvádza, že Frankovia mimoriadne pili. K ich zvykom patrilo popíjanie s hosťami pod stolom – čo však treba chápať obrazne: človek už z praktických dôvodov ležal na medvedej koži. Na každom zhromaždení, na každej svadbe, na každom pohrebe boli ozdobené rohy zubra naplnené medovinou alebo pivom.

Arnold (Arnoul) zo Soissons alebo Arnold alebo Arnulf z Oudenburgu (cca 1040–1087) je svätý katolíckej cirkvi, patrón chmeľov belgických pivovarníkov.

Arnold, narodený v Brabante , syn istého Fulbertusa bol najprv profesionálnym vojakom a potom sa usadil v benedeiktínskom opátstve sv. Medarda v Soissons, Francúzsku. Prvé tri roky strávil ako pustovník , ale neskôr sa stal opátom kláštora. Jeho hagiografia uvádza, že sa pokúsil odmietnuť túto poctu a utiecť, ale vlkom bol prinútený vrátiť sa. Potom sa stal kňazom a v roku 1080 biskupom v Soissons. Ako opát v Oudenburgu varil Arnold pivo , ktoré je v stredovekom živote také nevyhnutné ako voda. Nabádal miestnych roľníkov, aby namiesto vody pili pivo, pretože má „dar zdravia“. Počas procesu varenia bola voda prevarená a tým zbavená patogénov, čím sa pivo stalo bezpečnejším na pitie. Pivo, ktoré sa bežne konzumuje pri raňajkách a počas dňa v tomto čase v Európe, sa nazývalo malé pivo , ktoré malo veľmi nízky obsah alkoholu a obsahovalo vyčerpané kvasinky. 

Je pravdepodobné, že ľudia v miestnej oblasti bežne konzumovali malé pivo z kláštora alebo si vyrábali svoje vlastné malé pivo podľa pokynov Arnolda a jeho kolegov mníchov. Počas jedného prepuknutia choroby Arnold radil miestnym ľuďom, aby sa vyhli konzumácii vody, a uprednostnil pivo, ktoré tieto rady účinne zachraňovalo životy.

Britské ostrovy

Charakteristika doby

V ranom stredoveku došlo v 5. storočí k sérii invázií germánsky hovoriacich Sasov do Británie. Vznikali anglosaské kráľovstvá, ktoré vojnami s britskými štátmi postupne pokrývali územie dnešného Anglicka. Škótsko bolo rozdelené medzi Piktov, Dál Riata, Kráľovstvo Strathclyde a Anglov.

Okolo roku 600 vzniklo sedem hlavných kráľovstiev, čím sa začalo takzvané obdobie heptarchie. V tomto období sa anglosaské štáty christianizovali (premena britských sa začala oveľa skôr).

V 9. storočí Vikingovia zo Škandinávie dobyli väčšinu Anglicka, Škóti a Piktovia sa spojili a vytvorili kráľovstvo Alba. Iba kráľovstvo Wessex pod vedením Alfréda Veľkého prežilo a dokonca sa mu podarilo znovu dobyť a zjednotiť Anglicko na veľkú časť 10. storočia, kým nová séria dánskych nájazdov koncom 10. storočia a začiatkom 11. storočia vyvrcholila veľkoobchodom podrobenia Anglicka Dánskom za Canutea Veľkého. Dánska vláda bola zvrhnutá a miestny rod Wessexov bol obnovený pod vedením Edwarda Vyznávača na približne dve desaťročia až do jeho smrti v roku 1066.

Pivo v tomto období

Na počiatku stredoveku sa varenie piva považovalo za domácu prácu. Bola to potrebná práca, ktorou sa členom rodiny poskytlo toľko potrebného a žiadaného osvieženia. Príležitostne sa prebytočné pivo predávalo iným miestnym domácnostiam ako prostriedok sekundárneho príjmu. Dokonca aj na panstvách, kde sa od šľachticov očakávalo, že budú mať veľké zásoby piva, varenie tohto nápoja nebolo príliš vysoko cenené. Varením Ale-u sa usadlosť udržiavala funkčná. Až keď kláštory prijali prax varenia piva sa stalo významnou komoditou tej doby, ktorú konzumovali mnísi a návštevníci kláštora.

Anglosasi boli skvelí konzumenti piva a piva. Vedeli o rôznych pivách a očakávali, že budú k dispozícii. Okrem svojho každodenného piva mali aj špeciálne druhy, ako napríklad svetlé pivo, mierne pivo a extra silné dvakrát varené pivo. Mnoho anglických výrazov používaných v pivovarníctve, ako napríklad: malt (slad), mash (kaša), wort (mladina), ale itself (ale) je anglosaských.

Pivo sa často nachádza v chartách ako súčasť lízingových splátok alebo „prenájmu potravín“. Už čase anglosaského kráľa Wessexu Ine z rodu Cerdikovcov (* 670 – † 726) prebehol výmenný obchod za ktorým platidlom bolo „dvanásť jantárov welšského piva“ a„tridsať číreho piva.“

Tieto dva rovnaké typy piva sa spomínajú v inej charte, pravdepodobne z roku 909, zahŕňajúce prenájom pozemkov Kráľa Eduarda I. v Tichborne biskupovi Denewulfovi.  Jeho ročná platba zahŕňa, 12 sisters Bëora a 12 sladkého welšskeho piva a 20 ambers číreho piva.“  „Welšské pivo“ (ktoré by sa dalo jednoducho preložiť ako „zahraničný“) ale ‚) je tu údajne sladké, ale to nemusí znamenať, že bola vždy sladká, alebo že to bolo medové pivo, zatiaľ čo „číre pivo“ bolo obyčajné pivo, ako sa už myslelo; rozdiel mohol byť skôr v sile alebo chuti, ale je nemožné to teraz povedať.

Ďalšia listina práv a výsad uvádza tretí druh piva, mierne pivo. Teda ročnú platbu v roku 852 AD. ktorá zahŕňala „dva plné sudy číreho piva“ a „desať mittanu z waleštiny ale ‚do komunity Medeshamstede rovnako ako‘ pätnásť mittan číreho piva a päť mittan welšského piva a pätnásť sisters ľahkého piva. Napokon v roku 958 n. L. Aethelwyrdova vôľa obsahovala zmienku o „štyridsať sisterských pív“, aj keď druh nie je uvedený, medzi inými výrobkami ako súčasť nájmu pozemku. Tiež sa niekedy hovorí skôr o slade ako o pive ako súčasť platby v týchto dokumentoch.

Od roku 950 anglické slovo „beer“ (pivo) zmizlo z anglického jazyka asi na 500 rokov. Možno to bolo tým, že pivo bolo nápojom vyššej triedy, ktorý bol silnejší a nákladnejší ako pivo „Ale.“

 Pivo predpisované ako liečivo!

V jednej knihe sa píše, že ingrediencie sa majú piť v „čistom pive“ aby pomohli hlasu. 

„Číre pivo“ odporúča pri ochoreniach pľúc, zatiaľ čo „sladené pivo“ sa má používať zdržanlivo, zatiaľ čo v inom recepte má byť preháňadlo pripravené umiestňovanie bylín do „dobre sladeného číreho piva“; pravdepodobne pivo s medom je uvedený v obidvoch pasážach. Varí sa aj množstvo prísad v „sladenom pive“ na bolesť v slabinách alebo na kašeľ. 

„Dobré svetlé pivo“ alebo „Welšsky Ale“ sa odporúča s inými zložkami pre „suchú“ chorobu. Rôzne bylinky sa májú dať do „waleského piva“ pre nádor na krku. 

Ostrica ako aj stonka dúhovky sa varí v „kyslom pive,“ potom sa precedí a nechá sa jeden deň v „novom pive“ a potom sa pije ako ďalšia forma preháňadla. „Nové pivo“ sa tiež odporúča pre chorľavé ovce.

„Staré pivo“ sa má piť (studené alebo teplé) spolu s inými zložkami na pľúcne choroby a určitými druhmi poškodenia tela, alebo sa má špecificky použiť na umytie hlavy v prípade točenie hlavy. Jednoduché horké pivo sa tiež odporúča pri bolestiach na hrudníku a pri rôznych bolestiach byliny sa majú variť v obyčajnom ale na reum alebo na záchvaty. Marrubium uvarené v pive a osladené medom sa má piť teplé na pľúcne problémy. Obyčajné pivo sa má používať na prišívanie suchých pľúc ako súčasť zvracania bokom a na vši (buď opité, alebo umiestnené na hlave), zatiaľ čo „dobré pivo“ sa používa na slzenie očí alebo bolesti na hrudníku, to všetko s ďalšími zložkami. Pivo je tiež jednou zo zložiek lektvaru na zápal. 

Na druhej strane Simeon Seth, praktický lekár v Konštantínopole v 11. storočí nášho letopočtu napísal:

Je teda zrejmé, že v Anglosaskej Británii bolo na výber veľké množstvo piva a aj napriek opitosti bolo pivo akceptované ako dobrý a zdravý nápoj. 

Zdroje:

ANONYM.. Ilustračný obrázok: Vyobrazenie Krista z 9. storočia ako hrdinského bojovníka (Stuttgartský žaltár (820 -830 AD.), fol. 23, ilustrácia Žalmu 91 : 13). [online]. [cit. 2021-02-08]. URL:<https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Stuttgart_Psalter_fol23.jpg>

WIKIPEDIA. Včasný stredovek. [online]. [cit. 2021-02-28]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/V%C4%8Dasn%C3%BD_stredovek>

WIKIPEDIA. Sťahovanie národov. [online]. [cit. 2021-02-28]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/S%C5%A5ahovanie_n%C3%A1rodov>

ANONYM. The 19 Most Important Characteristics of the Middle Ages. [online]. [cit. 2022-12-11]. URL:<https://www.lifepersona.com/the-19-most-important-characteristics-of-the-middle-ages>

WIKIPEDIA. Franská ríša. [online]. [cit. 2021-02-28]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Fransk%C3%A1_r%C3%AD%C5%A1a>

NELSON, Max. 2005. The Barbarian’s Beverage: A History of Beer in Ancient Europe. 2005. [online]. [cit. 2021-02-28]. URL:<https://scholar.uwindsor.ca/cgi/viewcontent.cgi?article=1025&context=llcpub>

AERTS, Erik. 2006. Beer in the Middle Ages and the Renaissance. [online]. [cit. 2021-02-28]. URL:<https://eh.net/book_reviews/beer-in-the-middle-ages-and-the-renaissance/>

BUCKO, Vojtech. 2019. Konštantí Veľký a výťazstvo kríža. 2019. [online]. [cit. 2021-02-28]. URL:<https://www.christianitas.sk/konstantin-velky-a-vitazstvo-kriza/>

WIKIPEDIA. Clovis I. [online]. [cit. 2021-02-28]. URL:<https://en.wikipedia.org/wiki/Clovis_I>

ANONYM. Karolovci. [online]. [cit. 2022-12-09]. URL:<https://beliana.sav.sk/heslo/karolovci>

WIKIPEDIA. Karol Veľký. [online]. [cit. 2021-02-28]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Karol_Ve%C4%BEk%C3%BD>

TURNER, Samuel Epes. 1880. Medieval Sourcebook: Einhard: The Life of Charlemagne. 1880. [online]. [cit. 2021-03-04]. URL:<https://sourcebooks.fordham.edu/basis/einhard.asp>

LANGILLE, PATRIC. 2014. The Embergence of the Beer Export Economy during the Middle Ages. [online]. [cit. 2021-03-03]. URL:<https://kickasshistory.wordpress.com/2014/01/19/the-embergence-of-the-beer-export-economy-during-the-middle-ages/>

LOHBERG, Rolf. Durst wird durch Bier erst schön: So kam das bier zum bärenfell. [online]. [cit. 2022-06-20]. URL:<https://www.bier-lexikon.lauftext.de/germanen.htm>

VERBERG, Susan. Medieval Beer. [online]. [cit. 2021-03-05]. URL:<https://medievalmeadandbeer.wordpress.com/medieval-beer/>

GABRIELE, Matthew. 2018. Bartender, One Beer From The Middle Ages Please. 2018. [online]. [cit. 2021-03-04]. URL:<https://www.forbes.com/sites/matthewgabriele/2018/08/27/beer-middle-ages/?sh=5e5911a0606f>

Strickland, Joseph Wayne. 2007. Beer, Barbarism, and the Church from Late Antiquity to the Early Middle Ages. 2007. Master’s Thesis, University of Tennessee. [online]. [cit. 2021-02-28]. URL:<https://trace.tennessee.edu/utk_gradthes/325>

LOUVIERE, Benjamin. Beer and SPIRIT: A confluence of medieval traditions in brewing and monasticsm. [online]. [cit. 2021-03-02]. URL:<https://ir.uiowa.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=1442&context=honors_theses>

ANONYM. How Monks Revolutionized Beer and Evangelization. [online]. [cit. 2021-02-28]. URL:<https://www.loyolapress.com/catholic-resources/prayer/arts-and-faith/culinary-arts/how-monks-revolutionized-beer-and-evangelization/>

POELMANS, Eline. SWINNEN, Johann F.M. 2011. From Monasteries to Multinationals (and Back): A Historical Review of the Beer Economy. 2011. [online]. [cit. 2021-03-05]. URL:<https://www.medievalists.net/2012/06/from-monasteries-to-multinationals-and-back-a-historical-review-of-the-beer-economy/>

ANONYM. Frühes Mittelalter. [online]. [cit. 2021-03-07]. URL:<https://www.weibsbrauhaus.de/brauerei/streifzug-durch-die-welt-des-bieres/die-klosterbrauerei.html>

Anonym. 2019. Charlemagne. 2019. [online]. [cit. 2021-02-13]. URL:<https://www.history.com/topics/middle-ages/charlemagne>

VERBERG, Susan. 2018. The Rise and Fall of Gruit. 2018. [online]. [cit. 2021-01-25]. URL:<https://www.researchgate.net/publication/329178689_The_Rise_and_Fall_of_Gruit_The_Brewery_History_Society_Brewery_History_2018_174_46-78>

Rachel, Yu Cheng, Chan. 2019. The medieval beverage of choice: alcohol or water? 2019. [online]. [cit. 2021-03-07]. URL:<https://newhistories.group.shef.ac.uk/the-medieval-beverage-of-choice-alcohol-or-water/>

ANONYM. Monumentales kloster mit prächtingem bibliothekssaal kloster wiblingen. [online]. [cit. 2021-03-05]. URL:<https://www.kloster-wiblingen.de/wissenswert-amuesant/dossiers/das-bierbrauen>

ANONYM. 2012. Klosterbrauereien im Mittelalter – Das Klosterbier der Mönche. 2012. [online]. [cit. 2021-01-06]. URL:<https://www.bier.de/wissen/bier-im-mittelalter-die-klosterbrauereien/>

McGAVIN, Jinnifer. 2020. A Short History of Beer Brewing in Germany. 2020. [online]. [cit. 2021-02-13]. URL:<https://www.thespruceeats.com/short-history-of-brewing-in-germany-1446811>

MEUSSDOERFFER, Franz G. A Comprehensive History of Beer Brewing. [online]. [cit. 2021-03-12]. URL:<http://www.doc-developpement-durable.org/file/Fabrications-Objets-Outils-Produits/bieres/HistoryOfBeerBrewery.pdf>

UNGER, Richard W. 2007. Beer in the Middle Ages and the Renaissance. University of Pennsylvania Press, 2007. 344 s. ISBN 9780812219999.

UNGER, Richard W. 2018. The brewing boom of the middle ages. 2018. [online]. [cit. 2022-10-25]. URL:<https://seeingthewoods.org/2018/03/14/the-taproom-richard-unger/>

ANONYM. Alcohol in the Middle Ages, Dark Ages, or Medieval Period. [online]. [cit. 2021-02-13]. URL:<https://www.alcoholproblemsandsolutions.org/alcohol-in-the-middle-ages/>

AERTS, Erik. 2006. Beer in the Middle Ages and the Renaissance. [online]. [cit. 2021-02-28]. URL:<https://eh.net/book_reviews/beer-in-the-middle-ages-and-the-renaissance/> (str.48, 42)

WIKIPEDIA. Arnold of Soissons. [online]. [cit. 2022-12-09]. URL:<https://en.wikipedia.org/wiki/Arnold_of_Soissons>

KUROPATNICKI, Andrzej. (2013). Ale and Beer as Staple Drinks in Medieval and Early Modern England. Annales Academiae Pedagogicae Cracoviensis, Studia Anglica III. 142-157.

WIKIPEDIA. History of the British Isles. [online]. [cit. 2022-11-29]. URL:<https://en.wikipedia.org/wiki/History_of_the_British_Isles#Iron_Age_(1200_BC_to_600_AD)>

ANONYM. Life in a medieval castle medieval drinks. [online]. [cit. 2021-03-04]. URL:<https://www.castlesandmanorhouses.com/life_05_drink.htm>

ANONYM. 2009. Ale Through the Ages: The Anthropology and Archaeology of Brewing. 2009. [online]. [cit. 2021-02-14]. URL:<https://distantmirror.wordpress.com/2009/10/09/ale-through-the-ages-the-anthropology-and-archaeology-of-brewing/>