14. História piva: Vrcholný stredovek. Uhorsko

Charakteristika doby

Vrcholný stredovek je obdobie stredoveku najväčšieho rozkvetu stredovekej spoločnosti od začiatku 11. až do 13. alebo (14. storočia).^[2]

Na Vianoce v roku 1000 alebo 1001 sa Štefan I. nechal korunovať korunou získanou od pápeža Silvestra II. Kráľ Štefan I. budoval kráľovstvo ako mnohonárodnú krajinu.^[3] Jeho manželka bola bavorská princezna Gizcla z rodu Witclbachovcov. Arpádovci dali impulz na kolonizáciu vtedy sa formujúceho a upevňujúceho uhorského kráľovstva. Povolávajú poslami Nemcov, ktorí sem prichádzajú dobrovoľne, s rodinami, s celým majetkom a služobníctvom. Prišli ako „hostes“ hostia.^[4]

Za panovania Štefana I. sa upevnilo kresťanstvo, bol spísaný zákonník a zakladali sa prvé kláštory (Zobor) a opátstva.^[3]

Svätý Štefan, uhorský kráľ vo svojej inštrukcii svojmu synovi Imrichovi (Corpus iuris Ungarici, kn. I, hl. 6 jeho Dekrétov) radil, že treba prijímať tak na kráľovský dvor, ako aj do tohto kráľovstva vôbec a na ten čas (keď chýbali synovia vlasti) postaviť aj na vyššie miesta a hodnosti cudzích Slovanov. Hľa, znenie Štefanovej úpravy:

Panovníci Uhorska počas rokov (1000/01 – 1301):

• dynastia Arpádovcov: Štefan I. Svätý, Peter Orseolo, Samuel Aba, Peter Orseolo, Ondrej I., Belo I., Šalamún, Gejza I., Ladislav I. Svätý, Koloman Učený, Štefan II., Belo II. Slepý, Gejza II., Štefan III., Ladislav II., Štefan IV., Belo III., Imrich, Ladislav III., Ondrej II., Belo IV., Štefan V., Ladislav IV. Kumánsky, Ondrej III. Benátsky.^[6]

Na čele Uhorského kráľovstva stál panovník s titulom kráľ (lat. Rex)

• výkonnú moc vykonávala taktiež kráľovská rada, ktorá však v najstaršom období mala najmä poradnú funkciu; pôsobili v nej najvplyvnejší veľmoži a najvyšší cirkevní hodnostári
• individuálni kráľovskí úradníci: palatín, krajinský sudca, taverník, hlavný stolník, hlavný čašník, hlavný komorník, hlavný povozník
• ďalšie funkcie na kráľovskom dvore: kráľovský dverník, kráľovský mečník a kráľovský poľovník, ktorí mali na starosti zložky dvorníckeho obyvateľstva a zabezpečovali jeho činnosť ^[7]

Vládnuca vrstva feudálov sa v závislosti od veľkosti majetku delila na vyššiu šľachtu (tzv. magnátov), nižšiu šľachtu vlastniacu jednu alebo niekoľko málo obcí (zemania, rytieri). Politická moc jednotlivých vládnych vrstiev závisela od veľkosti majetku, pričom ekonomicky a politicky najsilnejšími boli najväčší vlastníci pôdy.^[8] Šľachta sa stretávala na krajinskom sneme. Na jeho roko­vaniach sa zúčastňovali len delegovaní zástup­covia príslušných stolíc a niekedy aj predstavitelia slobodných kráľovských miest.^[9]

Najpočetnejšou zložkou uhorskej spoločnosti bol pôvodne jednoduchý ľud „vulgares, populus“, ktorý sa počas druhej polovice 12. storočia a začiatkom 13. storočia vďaka výrazným zmenám v spoločnosti pretransformoval na vrstvu poddaných „iobagiones, ignobiles“. Títo tvorili až 90% z celkového počtu obyvateľov Uhorska. Medzi nimi sa tiež prejavovali veľké rozdiely v sociálnom a hospodárskom postavení. Medzi túto vrstvu patrili dedinčania od bohatých sedliakov po že­liarov, ale aj obyvatelia zemepanských miest a mestečiek.^[9] Želiar (hofier, hofer, hošták) bol v čase poddanstva príslušník najchudobnejšej vrstvy poddanského obyvateľstva – poddaný, ktorý vlastnil v danom sídle iba malú (alebo žiadnu) poľnohospodársku pôdu v intraviláne (maximálny rozsah pôdy pre definíciu želiara bol neskôr upresnený na 1/8 poddanskej usadlosti). Ak želiar nemal vlastné obydlie nazýval sa aj podželiar, podludník, hofier (v užšom zmysle), ak mal vlastné obydlie nazýval sa aj domkár, chalupník, komorník, želiar (v užšom zmysle) či záhradník (lat. inquilinus).^[10] Poddaní odvádzali zemepánom naturálne dávky a mali robotnú povinnosť. Najnižšie postavenie v uhorskej spoločnosti mali sluhovia (servi/ ancillae), ktorí boli majetkom svojho pána.^[9]

Poddanstvo je (právny) vzťah podriadenosti roľníka (poddaného) a pozemkového vlastníka (pána, zemepána, feudála), pri ktorom je roľník osobne závislý od pozemkového vlastníka. Poddanstvo vzniklo v Uhorsku počas 10.-13. stor. z tzv. prvého nevoľníctva.^[11]

S rozširujúcim sa peňažného hospodárstva sa rozširujú aj peňažné vzťahy, ktoré postupne nahrádzajú naturálne vzťahy. Dochádza tiež k oddeľovaniu remesiel, k zakladaniu miestu a rozvoju obchodu^[8]

Slovensko tvorilo v rámci Uhorska časť nazývanú Nitrianske kniežatstvo. V niektorých regiónoch Slovenska sa udržiavala silná vinohradnícka tradícia, ktorá v malokarpatskej vinohradníckej oblasti siaha do čias Rimanov a Keltov.^[13]

V Uhorsku sa po neveľmi úspešnom panovaní Ondreja II. (1205 – 1235), za ktorého vzrástla moc šľachty až tak, že si bulou vynútila od panovníka potvrdenie svojich slobôd a výsad, dostal na trón jeho syn Belo IV. (1235 – 1270). Belo chcel oslabiť moc veľmožov, ktorí mali v rukách čoraz väčšiu politickú a hospodársku moc, zavádzaním rôznych opatrení. Revidoval podľa neho neoprávnené donácie majetkov svojho otca, čo sa prirodzene nepáčilo šľachte a stavala sa mu na odpor.^[14]

Začiatkom marca 1241 začali Mongoli pod vedením Batuchána ťaženie do Uhorska. V polovici marca prenikli predné voje cez Karpatské priesmyky. Rozhodujúca bitka medzi Mongolmi a Uhrami sa odohrala 11. apríla neďaleko Muhi pri rieke Slaná.^[14] Tohto boja sa taktiež zúčastnili aj templárski rytieri. Okrem arcibiskupa Ugrina z Kalocsy a kniežaťa Kálmána bol majster templárov Rembaldus de Carono alebo Carumb jedným z vodcov uhorského vojska.^[28]

Dňa 10. apríla večer prebehol do uhorského tábora ruský zajatec a varoval kráľa, že Tatári v noci zaútočia. Krátko po polnoci vošiel tatársky predvoj na most, porazil stráž a prenikol na pravý breh rieky, lenže kráľov brat, vojvoda Koloman, s niečím podobným rátal a podnikol rýchly protiúder. Vytlačil tatársky predvoj na ľavý breh a ešte pred svitaním opäť obsadil most. Vo víťaznej chvíli došlo k tragickému omylu: uhorskí vojaci si úvodnú bitku vysvetlili ako víťazstvo. Vrátili sa do tábora a na moste nechali len stráž. Tatári podnikli druhý prudší útok. Porazili stráž na moste a zaútočili na uhorský tábor. Do boja sa zapojili aj oddiely, ktoré prebrodili rieku na severe.^[15]

Opis nasledujúcich ťažkých chvíľ:

V uhorskom tábore zavládol zmätok. Tatári zasypávali rytierov takou hustou streľbou z lukov, že „šípy nad bojovníkmi tvorili tieň“, ako píše Rogerius.

Tatári začali boj modernou „delostreleckou“ prípravou, v ktorej použili nielen luky, ale aj čínske stroje na vrhanie kameňov a zápalných látok, v Európe známe iba pri dobýjaní opevnených miest. Účinok musel byť obrovský. V tábore vypukla panika: jedni sa dali na útek, druhí padali zasiahnutí šípmi a kameňmi, ďalší neunikli požiaru, ktorý zachvátil stany i vozy, alebo hynuli pod kopytami splašených koní; nedokázali vytvoriť bojový šík, jednotlivé útvary sa miešali, bojovali bez spojenia a bez velenia. Len pred niekoľkými dňami sa kráľ obával, že jeho vojsko sa pustí do predčasnej bojovej zrážky, teraz nastal opak: vojaci mysleli skôr na útek ako na boj. Tatári utečencov prenasledovali a tých, čo dostihli, zabíjali. Bolo čoraz jasnejšie, že kráľovskému vojsku je koniec. Pochopil to aj kráľ a nepoznaný s hŕstkou vojakov ušiel do neďalekého lesa. Nebolo to jednoduché, vieme to od samého kráľa z listiny, ktorú vydal o dvanásť rokov neskôr: „Nastalo ťažké prenasledovanie Tatármi a náš kôň, na ktorom sme sedeli, sa ledva vliekol sťaby unavený, Ondrej z osobitného zanietenia vernosti, koľko len jej v ňom bolo, dávajúc prednosť našej záchrane pred svojou, dal nám zo slobodnej vôle bystrého a rýchleho koňa, ktorého mal, čím on aj jeho brat sa mohli spoliehať len na svoje nohy; jeho brat bol zabitý Tatármi.“ Za svoju statočnosť získal Ondrej zem Gýmeš, kde neskôr vyrástol známy hrad rovnakého mena.^[15]

Kráľovi Belovi a niektorým malým skupinkám sa podarilo z obkľúčenia uniknúť. Belo sa cez Gemer dostal do Nitry, posilnil svoj sprievod a odišiel do Viedne na pozvanie Fridricha. Fridrich však nedbal na tiesnivú situáciu, v ktorej sa Belo ocitol a začal od neho vymáhať dlh 2000 hrivien striebra ešte z roku 1235. Belo mu dal všetky svoje cennosti, čo mal pri sebe a do zálohu mu dal navyše Bratislavskú, Mošonskú a Šopronskú župu. Odtiaľ odišiel po krátkom pobyte do Záhrebu, kde zomieral jeho brat Koloman a napokon prišiel až do dalmátskeho prístavu Trogir.^[14]

Mongoli dva roky pustošili, rabovali, chytali ľudí aj dobytok. Niektoré oblasti úplne vyľudnili, v iných vyčíňali lúpežné skupiny. Ďalším následkom bol hladomor, pretože nemal kto zasiať úrodu. Podľa súvekých správ padlo hladomoru za obeť asi toľko ľudí, koľko pri Mongolských nájazdoch. Obnova krajiny trvala niekoľko rokov a poháňal ju strach z kolujúcich chýrov, ktoré hovorili, že Mongoli sa sem ešte čoskoro vrátia. Tí znovu vtrhli do Uhorska až v roku 1285, ale to už na nich bolo Uhorské vojsko dobre pripravené.^[14]

Prvý mongolský vpád odhalil mnohé slabiny dovtedajšieho uhorského vojenstva, ako nedostatok moderných kamenných opevnení, prevahu ľahkej a poloťažkej jazdy z vrstvy kráľových služobníkov a posádok župných hradísk, často nedostatočne vycvičenej a vystrojenej atď. Kráľ Belo IV. sa pustil do obnovy tak energicky, že si vyslúžil označenie „druhý zakladateľ kráľovstva“ (po Štefanovi I.). Udeľoval privilégiá mestám, podporoval banské podnikanie a pozýval do krajiny kolonistov.^[16]

Súčasťou tohto úsilia boli aj vojenské reformy. V roku 1247 si kráľ na pomoc zavolal najlepších dobových vojenských poradcov – rytierov Rádu svätého Jána a talianskych kamenárskych majstrov a stavebníkov. Dovolil šľachte a mestám stavať murované hrady a mestské hradby, k čomu ich podnecoval udeľovaním rôznych privilégií.^[16]

Po vpáde Tatarov bola veľká časť tunajších vinohradov zničená. Ich úspešná revitalizácia prebehla s významnou pomocou nemeckých kolonizátorov,^[13] ktorý boli do krajiny povolaný za účelom doplnenia vyľudnených oblasti Slovenska po tatárskom vpáde. Do krajiny boli okrem roľníkov povolávaní najmä baníci, remeselníci, obchodníci, ale aj rytieri a duchovní. Prisťahovalci, zvaní hostia sa usadzovali na základe nemeckého, zákupného práva, ktoré im poskytovalo značné výsady – získanie pôdy do dedičnej držby, odovzdávať iba finančnú rentu, samosprávu v novozakladaných mestách podľa Magdeburského práva. Na základe tohto práva sa usadzovali aj na vidieku.^[17] Právnym podkladom vytvorenia miest boli príslušné donácie. Žiadne mesto však nezískalo mestské práva a výsady jedinou privilegiálnou listinou. Hosťom sa mestské výsady spravidla neudeľovali hneď po ich príchode, ale až s viacročným odstupom. Udelené výsady sa pritom vzťahovali nielen na cudzích kolonistov, ale zväčša aj na domáce pôvodné obyvateľstvo alebo aspoň na jeho časť.^[18] 

Privilégium je výsada udelená voči všeobecným právam (t. j. právam, ktoré má ostatná verejnosť) jednotlivcovi (prípadne aj jednotlivej veci – najmä pozemku – alebo jednotlivému pomeru) alebo triede/skupine jednotlivcov (prípadne aj triede/skupine vecí alebo pomerov). Na rozdiel od mandátu ide spravidla o práva trvalé, veľmi dlho platné, často aj dedičné. V stredoveku a včasnom novoveku bolo privilégium výsada udeľovaná formou listiny – ktorá sa zvykne nazývať privilégiá/výsady/výsadná listina – pánom (panovníkom, pápežom, zemepánom a podobne) jeho poddanému či skupine poddaných.^[19]

Slobodné kráľovské mestá boli samostatnými právnymi osobami, ktoré mali vlastné mestské pečate, erby a samostatne volených reprezentantov. Udelenie práv slobodného kráľovského mesta predstavovali významnú zložku príjmov kráľovskej pokladnice, pretože mestá boli povinné za privilégiá platiť pravidelné dane. Medzi takéto práva patrili napríklad právo raziť mince, právo ťažiť určenú rudu, soľný regál, právo meča či colný regál. Uvedené privilégia resp. práva patrili medzi tzv., väčšie práva, ktoré panovník neurčoval natrvalo. Realizovanie týchto práv bolo uskutočňované prostredníctvom komôr (banská komora, soľná komora, mincová komora a ďalšie).^[17] Povinnosťou banských miest bolo platenie osminy (pri striebre) alebo desatiny (pri zlate) vyťaženej rudy.^[19] Tzv. menšie regálne práva boli udeľované okrem miest aj šľachte a medzi tieto práva patrili napríklad právo variť pivo, právo mlyna, právo usporadúvania trhov, právo prievozu cez rieku právo výberu mýta a podobne.^[17] Väčšina miest mala povinnosť pohostiť kráľa, resp. zemepána a jeho sprievod pri návšteve mesta, v čase vojen mu poskytovali vojakov, kone alebo na vlastné náklady živili armádu, ktorá sa počas vojenských ťažení uchýlila v meste.^[19]

Slovensko v rámci Uhorska vďaka výnimočnej koncentrácii ložísk drahých a farebných kovov a baníctvu zohrávalo kľúčovú úlohu v jeho hospodárstve. Dodnes je v názvoch početných miest a mestečiek obsiahnutý výraz „Banský“ či „Baňa“. V maďarských názvoch je táto skutočnosť zasa zdôraznená príponou „bánya“ (Banská Bystrica je Besztercebánya, Gelnica Gölnicbánya, Nová Baňa Újbánya či Kremnica Körmöcbánya). Termín „baňa“/„bánya“ je typický pre slovenský a maďarský jazyk (v iných jazykoch stredoeurópskeho regiónu sa nepoužíva).

Prvé zmienky z 11. storočia sa vzťahujú na vývoz striebra a strieborných mincí z Uhorska. Objavovali sa na zahraničných trhoch v baltskej (Nemecko, Poľsko, Gotland) a čiernomorskej oblasti ústia Dunaja (Kyjevská Rus/Perejaslavec). Za najstarší písomný doklad o baníctve priamo na Slovensku sa dlho považovala zmienka „Bana“ z roku 1156: tzv. „zem baníkov“, latinsky „terra banensium,“ čo mala byť oblasť okolo Banskej Štiavnice.^[20]

Najstaršie mestské privilégiá získali:

• Trnava (1238)
• Starý Tekov (1240)
• Zvolen a Krupina ešte pred tatárskym vpádom (čiže pred 1241)
• Spišské Vlachy (1243)
• Košice (pred 1248)
• Nitra (1248)
• Banská Štiavnica (pred 1255)
• Banská Bystrica (1255)
• Nemecká Ľupča (1263)
• Komárno (1265)
• Kežmarok (1269)
• Gelnica (pred 1270)
• Bratislava (1291)
• Prešov spoločne s Veľkým Šarišom a Sabinovom (1299), spišskí Sasi dostali kolektívne privilégium už roku 1271 ^[18]

Mýto bol poplatok jednak za tovar, ktorý sa prevážal vo vnútrozemí, a jednak za prechod ľudí i zvierat a vyberal sa na určených miestach – mýtniciach – na cestách, mostoch, pri brodoch riek. Mýto sa platilo za prevoz tovaru po rieke na plti, lodi, člne. Výška mýta bola určená buď zákonnou, alebo stoličnou úpravou. U tovarov to bolo zvyčajne 1 alebo 2 % z hodnoty prevážaného tovaru a u osôb boli presne stanovené sumy. Najstaršie mýtne poplatky u nás pochádzajú z 13. storočia.^[21] Od mýta mohli byť oslobodení kráľovským privilégiom mešťania slobodných kráľovských miest, čo bolo v roku 1553 aj zákonne potvrdené. Od platenia mýta bola zákonne oslobodená šľachta potvrdením tzv. zlatej buly z roku 1351.^[22]

Pivo v tomto období

Prvé spomienky na pivné vzdelávanie západného štýlu v Uhorsku siahajú do 11. storočia. V niektorých oblastiach (napr. banské mestá v Hornom Uhorsku) výroba dosahovala značné rozmery, no vyskytovala sa aj vo väčších mestách, na panstvách, dedinách a v okolí kláštorov. Nápoj bol veľmi obľúbený, konzumovali ho králi a mešťania, ale aj roľníci; najmä kvôli znečisteniu pitnej vody a jeho výživné a liečivé účinky boli známe. Stredoveké pivá sa zvyčajne vyrábali z jačmeňa, ale v lahodnejších rokoch sa používali aj iné prísady (ovos, raž, pšenica).^[23] 

Zvláštnu kategóriu v rámci kráľovského služobníctva tvorili špecialisti, v latinských prameňoch označovaný ako „marci datores“ – odvádzači marcia, marcového piva. (Latinské pramenné materiály uvádzajú, že za názvom marcium sa ukrýva medovina, avšak pod týmto pomenovaním sa rozumelo aj takzvané marcové pivo –  slabšie, menej kvalitné pivo). 

Na základe svedectva listiny z roku 1280 vieme, že takýto „marci datores“ žili v dedine „Turdemech“ pri Blatenskom jazere (dnešné Maďarsko); ak máme hovoriť o slovanských lokalitách tak s najväčšou pravdepodobnosťou spomínaný druh kráľovských služobníkov spôsobil v  Tvrdomesticiach pri Topoľčanoch.

Kráľovský variči piva (a zrejme i medoviny) žili v neďalekých Uherciach, čo dokladuje listina panovníka Ladislava IV. z roku 1274.^[24] 

Početné poddanské dávky, odvádzané či už v podobe hotového piva alebo vo forme pripravovaného sladu potvrdzujú, že v 11. a 12. storočí sa príprava aj konzumácia pivného moku u nás značne rozšírila. Napríklad dvorníci každej usadlosti na majetku Pannonhalmského kláštora boli povinní pripraviť 2 okovy sladu (brasioum de ordeo) z jačmeňa, ktorý sa v kláštorných sýpkach zhromažďoval ako príjem cirkevného desiatku. Popri tom ešte aj ostatní poddaní kláštora (z každej dediny) museli odvádzať na sviatok svätého Michala jedno vedro (okov) sladu. Samotnú fázu varenia nápoja už mali „pod palcom“ špecialisti – kláštorný sládkovia.^[24]

Jedným z najstarších historických dokumentov, v ktorom sa spomína prítomnosť piva na území Slovenska, je sťažnosť poddaných zo Šale na opáta a mníchov kláštora svätého Martina na Svätej Hore Panónskej zo dňa 6. júna 1233 (dôvodom sťažnosti bolo neustále zavádzanie nových povinností zo strany cirkevnej vrchnosti). Pred zmierovacím súdom sa teda ocitli zástupcovia poddaných a opát kláštora Uriáš. Okrem iného sa poddaní a služobníci spomínaného kláštora sťažujú, že ich cirkevný hodnostár núti odovzdávať na sviatok svätého Martina (11. novembra) okovy piva a obilia, čo však nie je stanovená povinnosť (inakšie, ako sa uvádza v sťažnosti, s nimi opát zaobchádza dobre). Po preskúmaní prijatých sťažností i prosieb a po vypočuti jednotlivých výpovedí obidvoch zainteresovaných strán vyniesli mních Enoch a magister Kognoscenc konečný verdikt. Na jeho základe v predmetnom prípade poddaní a služobníci nie sú povinní voziť desiatky do kláštora svätého Martina, ale do stodoly dediny, z ktorej sú povinní odovzdávať desiatky, a nie sú povinní voziť okovy piva a obilia, ktoré sa dávajú na sviatok svätého Martina“.^[24] 

Pivo sa do Uhorska dostalo s nemeckými osadníkmi, ktorí zaplnili hornaté banské mestá.^[25] V okolí horských banských miest Banská Bystrica (maď. Besztercebánya), Kremnica (maď. Körmöcbánya), Banská Štiavnica (maď. Selmecbánya) sa už hrozno nepestovalo a spotreba vína sa dala pokryť len jeho dovozom. Jačmeň a raž rastú aj v kopcovitej, svahovitej krajine. Vďaka tomu si oblasť mohla nárokovať rozvinuté a prekvitajúce pivovarníctvo. Pivo tu pili všetci, dokonca ani šetrní občania neplatili za drahé víno.^[26] Výroba piva bola podstatne lacnejšia ako výroba vína a pri tažkých prácach v baniach bolo potrebné veľké množstvo tekutiny.¹¹ Baníci omývali prach z baní pollitrom dobrého piva. Dalo by sa povedať, že si vypláchli hrdlá.^[26]

S pivom sa stretávame aj na šľachtických dvoroch s tým, že pivo sa dávalo služobníctvu.^[23]

V regiónoch obývaných Maďarmi sa namiesto slova „maláta“, ktoré sa používalo ako základná zložka piva, používal slovanský názov „szalad“ (slad). Sladká kaša z nej sa nazývala „viricsnek“.  Už v stredoveku sa využívalo chmelenie nápoja, ktoré slúžilo nielen na dochucovanie piva, ale aj na jeho konzervovanie. V listine opátstva Tihany (1095) sa spomína aj chmeľ, ktorý sa buď pestoval alebo zbieral vo voľnej prírode. Pivo sa po latinsky nazývalo „cerevisia.“ ^[23]  

Pivovarníctvo poskytovalo kostolu aj pekný príjem. Na rozdiel od západného kláštorného pivovarníctva sa v Uhorsku vyrábalo mimo múrov kláštorov, pod taktovkou sládkov, ale časť piva patrila udržiavajúcemu kostolu.^[23]

Benediktínske opátstvo na Slovensku v Hronskom Beňadiku slávnostne posvätili v roku 1075 v prítomnosti zakladateľa kláštora, Uhorského kráľa Gejzu I. Kláštorný komplex, ako to vyplýva zo zakladacej listiny rádu, bol už vtedy stavebne dokončený. Súčasne so zriadením rádu kráľ v listine priznal novovzniknutému kláštoru majetkové práva a privilégiá.^[27] To či sa v kláštore varilo pivo sú iba dohady.

Kláštor v Hronskom Beňadiku vyžadoval pivo. Pri donáciach cirkvi bývalo odvádzanie piva súčasťou „zádušia“ od podaných podobne ako pri chlebe. Tak napríklad poddaný z Liptova podľa pôvodného privilégia veľkú 1265 ktoré zohľadňovalo staršiu prax, mali odvádzať „duos akones de brasio“. V súvislosti s pivom však prekvapuje najmä skutočnosť, že sa vo veľkých dávkach odvádzalo aj do silných vinohradníckych oblastí.^[24]

Aj keď možno z predošlých riadkov jednoznačne nevyplýva, faktom ostáva, že dôležitú rolu v procese napredovania pivovarníctva na Slovensku zohrali práve cirkevné inštitúcie, a z nich predovšetkým staré benediktínske kláštory (Pannonhalme, Svätobeňadickom kláštore, Bratislavská kapitola, kláštor v Malých Slepčanoch). Pitie piva pitie piva bolo v stredovekých dobách prirodzeným spoločenským úkazom a jeho pravidelná konzumácia nerobila nijaký problém svetským ani duchovným autoritám.^[24] 

Interesantný je aj písomný záznam hovoriaci o tom, že v roku 1297 udelila vrchnosť cirkevnému bratstvu 24 spišských kňazov privilégium variť pivo! ^[24] 

Zdroje:

1. WIKIPEDIA. Ilustračný obrázok: Štefan I. zajíma v roku 1003 sedmohradského Prokuja. [online]. [cit. 2022-06-27]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%A0tefan_I.%28Uhorsko%29#/media/S%C3%BAbor:Stephen_I_intercepts_Gyula(Chronicon_Pictum_040).jpg>
2. ANONYM. Vrcholný stredovek. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Vrcholn%C3%BD_stredovek>
3. LYSÝ, Miroslav. 2018. Štefan I. – Kto bol zakladateľ Uhorského kráľovstva? 2018. [online]. [cit. 2022-11-14]. URL:<https://historickarevue.sme.sk/c/22528712/stefan-i-kto-bol-zakladatel-uhorskeho-kralovstva.html>
4. KÁRPÁTY, Peter. 2002. Karpatskí nemci a nemecká otázka na slovensku. 2002. [online]. [cit. 2022-11-14]. URL:<http://www.foliageographica.sk/public/media/26624/5-Karpatsk%C3%AD%20Nemci%20%20a%20nemeck%C3%A1%20ot%C3%A1zka%20na%20Slovensku.pdf>
5. FÁNDLY, Juraj. Compendiata historia gentis Slavae. [online]. [cit. 2022-02-20]. URL:<https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1272/Fandly_Compendiata-historia-gentis-Slavae/4>
6. WIKIPEDIA. Zoznam panovníkov Uhorska. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_panovn%C3%ADkov_Uhorska/>
7. WIKIPEDIA. Kráľovský dvor (Uhorsko). [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Kr%C3%A1%C4%BEovsk%C3%BD_dvor_(Uhorsko)>
8. BALÁŽI, Peter. 2018. Historiografický náčrt vývoja municipálnych financií vo vybraných historických obdobiach. 2018. [online]. [cit. 2022-10-20]. URL:<http://www.derivat.sk/files/2018%20financne%20trhy/FT_3_2018_Balaz_Historiograf.nacrt%20vyvoja%20municip%20finan.pdf>
9. ANONYM. Spoločnosť v Uhorskom kráľovstve. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://www.ukm.ff.ukf.sk/stredoveka-europa/2020/05/05/spolocnost-v-uhorskom-kralovstve/>
10. WIKIPEDIA. Želiar (poddanstvo). [online]. [cit. 2023-02-13]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%BDeliar_(poddanstvo)#:~:text=Ak%20%C5%BEeliar%20nemal%20vlastn%C3%A9%20obydlie,inquilinus)>
11. WIKIPEDIA. Poddanstvo (roľníci). [online]. [cit. 2022-11-10]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Poddanstvo_(ro%C4%BEn%C3%ADci)>
12. WIKIPEDIA. Nevoľníctvo. [online]. [cit. 2022-11-14]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Nevo%C4%BEn%C3%ADctvo>
13. LENGYELOVÁ, Tünde. SK dejiny – (Alkohol v slovenských dejinách). [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://www.tv-archiv.sk/sk-dejiny/alkohol-v-slovenskych-dejinach-stvrtok-26-09-2019-22-25>
14. WIKIPEDIA. Mongolský vpád do Uhorska. [online]. [cit. 2022-02-28]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Mongolsk%C3%BD_vp%C3%A1d_do_Uhorska>
15. Pavol Dvořák. Tatársky vpád: Na Uhorsko nezaútočili Tatári, ale Mongoli. 2011. [online]. [cit. 2022-02-28]. URL:<https://zivot.pluska.sk/zaujimavosti/tatarsky-vpad-uhorsko-nezautocili-tatari-ale-mongoli>
16. ŠMIHULA, Daniel. 2020. Ako naši predkovia zvíťazili nad Zlatou hordou. 2020. [online]. [cit. 2022-02-28]. URL:<https://historylab.dennikn.sk/stredovek/ako-nasi-predkovia-zvitazili-nad-zlatou-hordou/>
17. HORVATH, Stanislav. Nemecká kolonizácia. [online]. [cit. 2022-07-18]. URL:<https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/nemecka-kolonizacia/>
18. ANONYM. Stredoveké mestá. [online]. [cit. 2022-10-20]. URL:<http://www.gymfilakovo.sk/subjects/dejepis/_private/Stredoveke%20mesta.htm>
19. WIKIPEDIA. Privilégium. [online]. [cit. 2022-11-14]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Privil%C3%A9gium>
20. ŠTEFÁNIK, Martin. 2019. Strieborná éra slovenských banských miest. 2018. [online]. [cit. 2022-11-26]. URL:<https://historickarevue.sme.sk/c/22528979/strieborna-era-slovenskych-banskych-miest.html>
21. MAKAROVÁ, Soňa. 2010. Cestné mýto je dedičstvom zo stredoveku. 2010. [online]. [cit. 2022-10-20]. URL:<https://korzar.sme.sk/c/5223110/cestne-myto-je-dedicstvom-zo-stredoveku.html>
22. ANONYM. Cesty a cestné mýto. [online]. [cit. 2022-10-20]. URL:<https://www.ukm.ff.ukf.sk/stredoveka-europa/2020/05/05/cesty-a-cestne-myto/>
23. ANONYM. 2018. V. Sörnevelők a középkori Magyarországon. 2018. [online]. [cit. 2022-11-26]. URL:<https://hu-themator.museum-digital.org/ausgabe/showthema.php?m_tid=30&tid=40&ver=standalone>
24. CABADAJ, Peter. 2000. Slovenské pivovarníctvo v tokoch času. MCP Žilina 2000. 204 s. (s. 20, 21) ISBN 80-968453-0-6
25. Lajos Pálffy. 2017. A maláta vonzásában. 2017. [online]. [cit. 2022-02-28]. URL:<https://www.magyarhirlap.hu/kultura/A_malata_vonzasaban>
26. Árpa, Jankó. 2013. Nem csak a kefekötő iszik. 2013. [online]. [cit. 2022-02-28]. URL:<https://serteperte.blog.hu/2013/01/14/nem_csak_a_kefekoto_iszik>
27. WIKIPEDIA. Kláštor Hronský Beňadik. [online]. [cit. 2021-03-07]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Kl%C3%A1%C5%A1tor_Hronsk%C3%BD_Be%C5%88adik>
28. PÁNCZÉL, Hegedűs János. A templomosok története a középkori Magyarországon. [online]. [cit. 2024-03-20]. URL:<https://templomosok.hu/templomosok-tortenete-kozepkori-magyarorszagon>
29. SEGEŠ, Vladimír a ŠEĎOVÁ, Božena. 2011. Pramene k vojenským dejinám slovenska 1/2 1000 – 1387. 2011. [online]. [cit. 2024-03-20]. URL:<https://www.vhu.sk/data/files/317.pdf>