17. História piva: Neskorý stredovek. Uhorsko

Charakteristika doby

Pôda a poľne hospodárstvo boli v stredoveku základom a podstatou každodenného života. Stredoveká pôda bola skúpa a „roľníci z nej neboli schopní veľa vyťažiť.“ Odrazom toho bola slabšia produktivita, ktorá u niektorých dedinských komunít sotva stačila na pokrytie vlastných potrieb. Na území dnešného Slovenska prevládalo orné poľnohospodárstvo a v severných oblastiach sa obyvateľstvo zaoberalo prevažne chovom dobytka a koristníckym hospodárením (poľovačky, rybolov a brtníctvo). Samozrejme, iste formy hospodárenia v jednotlivých regiónoch stredovekého uhorského vidieka prevládali, avšak nie je možne ich zjednodušovať a zovšeobecňovať pre cely región.¹

Podľa historika Ivana Houdeka prišli templári do bývalého Uhorska asi v polovici 12. storočia, počas vlády kráľa Gejzu II. a založili si prvý kláštor v Stoličnom Belehrade. Na našom území mali mať kláštory napríklad v Banskej Štiavnici, Eberharde, Ilave, Blatnici, na Orave.² Rozpustenie rádu začiatkom 14. storočia prebehlo v Uhorsku pokojne, členovia neboli väznení, väčšina z nich sa stala členmi konkurenčného rytierskeho rádu, johanitského rádu. Tento rád získal aj väčšinu bývalých chrámových majetkov.³

Počas rokov 1315-17 Európu sužoval veľký hladomor, ktorého príčinou bolo chladné a extrémne daždivé počasie. Z uhorského historického hľadiska je problém hladomoru v rokoch 1315-17 zaujímavý tým, že Uhorsko ako keby uniklo hladomoru a z kalamít spôsobených týmto počasím.⁴

Panovníci Uhorska počas rokov 1301 – 1500:

• Dynastia Přemyslovcov (1301 – 1305): Ladislav V. (český kráľ ako Václav III. 1301 – 1305)
• Dynastia Wittelsbachovcov (1305 – 1307): Oto I. Dolnobavorský
• Dynastia Anjouovcov (1308 – 1395): Karol I. Róbert, Ľudovít I. Veľký, Mária z Anjou, Karol II. Malý, Mária z Anjou
• Dynastia Luxemburgovcov (1387 – 1437): Žigmund Luxemburský
• Dynastia Habsburgovcov (1437 – 1457): Albrecht Habsburský, Ladislav V. Pohrobok
• Dynastia Jagelovcov (1440 – 1444): Vladislav I. Jagelovský (poľský kráľ ako Vladislav III. Varnenčík)
• Dynastia Huňadyovcov (1458 – 1490): Matej I. Korvín
• Dynastia Jagelovcov (1490 – 1526): Vladislav II. Jagelovský ⁵

V roku 1301 zomrel uhorský kráľ Ondrej III., spolu s ním vymrel aj rod Arpádovcov. Na uvoľnený trón si začali robiť chúťky tri významné európske rody: českí Přemyslovci, neapolskí Anjuovci a bavorskí Wittelsbachovci.

Matúš Čák Trenčiansky (* asi 1260 – † 18. marec 1321) bol uhorský šľachtic a vojvodca. V súdobých reáliách bol najmocnejším vládcom celého terajšieho západného a stredného Slovenska. Prezývali ho aj pán Váhu a Tatier.⁶ Matúš spočiatku podporoval českého kráľoviča Václava. Výmenou za podporu získal do dedičného užívania županskú hodnosť v Trenčianskej, Nitrianskej a Komárňanskej stolici spolu s kráľovskými majetkami, ktoré sa tu nachádzali. Václav si však čoskoro uvedomil, že čím viac majetkov rozdá, tým bude v krajine jeho pozícia o to slabšia. Napokon, keď Matúšovi odmietol udeliť ďalšie léna, ten prešiel do tábora jeho oponenta, Karola Róberta z Anjou. Podpora Matúša Čáka mladému kráľovi Karolovi Róbertovi však nebola zadarmo. Panovník ho najprv vymenoval za kráľovského taverníka, následne aj palatína. I keď bol naďalej kráľovým vazalom, čoraz viac sa začal voči nemu dištancovať. Nezúčastnil sa osobne jeho korunovácie, odmietol sa pripojiť k výprave do Sedmohradska, prepadával a plienil majetky panovníka, jeho prívržencov a cirkevných hodnostárov. Ako taverník mal navyše dozerať na to, že sa neoprávnene nadobudnuté kráľovské majetky vrátia späť do kráľovských rúk. Aj túto úlohu poňal, dá sa povedať svojsky, keď odňaté majetky si ponechal pre seba. Útoky voči panovníckej moci a cirkvi však priniesli rýchlu reakciu. 6. júla 1311 bol Matúš Čák exkomunikovaný a nad celým jeho územím bol vyhlásený interdikt.⁷ Na vrchole svojej moci v rokoch 1311 až 1312 ovládal alebo kontroloval 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradných panstiev. Jeho vplyv siahal až na Spiš, ovládol Zvolenskú župu a mnohé panstvá. V zadunajsku mu patril hrad Visegrád. Vďaka svojej neobmedzenej moci vo zverených oblastiach krajiny začal odnímať majetky nepohodlným šľachticom a ponechával si ich pre seba.⁶ Na svojom území Matúš rozhodoval celkom suverénne, viedol nezávislú vnútornú i zahraničnú politiku. Na samom konci zimy 18. marca 1321 Matúš Trenčiansky zomrel prirodzenou smrťou.⁸

Karol I. Róbert z Anjou (* 1288, Neapol – † 16. júl 1342, Vyšehrad) bol uhorský kráľ. Uhorskí magnáti mu prvýkrát odovzdali korunu v roku 1301, ale až v roku 1308 ho Uhorský snem vyhlásil za kráľa a v 1309 ho korunovali náhradnou korunou a v roku 1310 v Stoličnom Belehrade už svätoštefanskou korunou. Aj tak ho ale uznala za kráľa len časť šľachty, tí najmocnejší  veľmoži ho nepodporovali. Začalo obdobie sporov s Matúšom Čákom Trenčianskym (viacnásobným uhorským palatínom) a Omodejovcami ale aj inými.⁹

Keď v roku 1321 Matúš Čák Trenčiansky zomrel tak kráľ Karol I. až po dvoch rokoch dal príkaz, aby menšie kráľovské vojsko pod velením Mikuláša, syna Omodejovho z rodu Gut-Keled vstúpilo do Matúšovej zeme. Veliteľ Mikuláš sa vybral na Ponitrie, kde sa mu bez boja vzdali štyri Matúšove hrady: Oponice, Uhrovec, Prievidza a Bojnice. Iba posádka Topoľčianskeho hradu odmietla otvoriť hradnú bránu. Do leta sa však situácia zmenila a kasteláni hradov zlákaní prísľubom beztrestnosti, napospol všetci odovzdali Matúšove hrady. Trenčiansky hrad sa však pripravoval na odpor. Vydržal takmer mesačné obliehanie, ale kvôli nedostatku potravín a vody veliteľ hradu ponúkol kapituláciu s podmienkou, že bude môcť z hradu slobodne odísť aj so svojimi najbližšími famíliami. Štefan Čech vyjednal s kráľom aj odovzdanie dvoch hradov na Záhorí (Branča a Holíča), ktoré mohol užívať až do svojej smrti z titulu dievčenskej štvrtiny po matke, sestre Matúša Čáka. Po zlomení moci oligarchov mohol kráľ Karol Róbert pristúpiť ku konsolidácii rozsiahleho Uhorského kráľovstva.⁸

Počas jeho života zaviedol:

• peňažnú reformu – namiesto znehodnotených drobných mincí začal raziť hodnotné strieborné denáre a groše, ktoré nemali podliehať každoročnej nútenej výmene.
• nariadil razbu zlatého florénu (dukátu), ktorý sa čoskoro stal vyhľadávaným medzinárodným platidlom. Zároveň zaviedol kráľovský monopol na drahé kovy.
• zaviedol v Uhorsku zemepanskú banskú slobodu. Podľa nej mohli cirkevní i svetskí zemepáni na svojich majetkoch slobodne ťažiť všetky druhy rúd a nerastov. Z vyťažených rúd však museli odvádzať banskú daň zvanú „urbura.“¹⁰

Počiatok kremnickej mincovne sa kladie do roku 1328, kedy kráľ Karol Róber udelil mestské privilégiá staršej banskej osade Cremnychbani, čím ju z právneho hľadiska povýšil na slobodné kráľovské mesto.¹¹

Privilégium pro Slavis је „najstarší bezpečne zachovaný dokument o zrovnoprávnení slovanského meštianstva s nemeckým v slovanských krajinách strednej Európy, teda v Čechách, Morave, Poľsku, Sliezku a Lužici, kde vývoj dospel k podobnému výsledku až značne neskôr.“ Podľa privilégia mali polovicu mestskej rady tvoriť nemeckí a polovicu slovenskí mešťania s rovnakými právami. Udelil ho po sťažnosti Slovákov, ktorí tvrdili, že toto dávnejšie pravidlo mesta nemeckí mešťania odmietajú dodržiavať. Privilégium sa zachovalo v odpise hodnoverného miesta v Turci z roku 1431.¹²

Čierna smrť v rokoch 1347–1350 bola príčinou obrovského počtu úmrtí. V Európe ochoreniu podľahla štvrtina populácie.¹³ Územie Uhorska v 14. storočí viac-menej „obišla.“¹⁴ Jej priebeh však nemal také katastrofálne následky ako v ľudnatých západoeurópskych mestách.¹⁰

Významní šľachtici tejto doby:

Žigmund Luxemburský bol synom Karola IV., kráľa Čiech a Svätej rímskej ríše; jeho otec je považovaný za najvýznamnejšieho stredovekého panovníka.¹⁵ Narodil sa 14. februára 1368 a počas svojho života bol brandenburský markgróf (1378 – 1388 a 1411 – 1415), uhorský kráľ (od 31. marca 1387), český kráľ (korunovaný 28. júla 1420, vládol v rokoch 1436 – 1437), rímsky kráľ (zvolený v roku 1410 a znovu 21. júla 1411 korunovaný 8. novembra 1414), lombardský kráľ (25. november 1431) a rímsko-nemecký cisár (31. máj 1433).¹⁶

Žigmund sa zaslúžil sa o reformu cirkvi (koncil v Kostnici 1414 – 1418) a reformoval ríšu. Začiatkom 15. storočia vládli súčasne traja pápeži, čo rozdelilo európske kráľovské rody a krajiny a spôsobilo napätie v rámci dynastií. Obnovenie jednoty kresťanskej cirkvi na Kostnickom koncile je Žigmundovým jasným a veľkým úspechom.¹⁵

Ako prvý vytvoril podunajské súštátie, ktoré pozostávalo z uhorského a českého kráľovstva a nemeckej ríše a zrejme malo byť hrádzou proti dravej osmanskej expanzii. Počas celej svojej vlády musel Žigmund bojovať proti rôznym nepriateľom: proti Turkom (od roku 1389), proti viacerým uhorským magnátom, proti Vladislavovi II. Jagelovskému z Poľska (1395 – 1412), proti Ladislavovi Neapolskému (1403), proti Benátkam (1396 opakovane) proti husitom  (1419 – 1437).¹⁶

Pred začiatkom výpravy proti Benátskej republike v roku 1412 dal kráľ Žigmund poľskému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému do zálohu hradné panstvo Starú Ľubovňu a 13 spišských miest za 37-tisíc kôp českých grošov (okolo 88-tisíc uhorských zlatých).¹⁷

Hoci územie zostalo súčasťou Uhorska, v praxi ho spravovali poľskí starostovia zo sídla na Ľubovnianskom hrade. Až po 360 rokoch boli hrad aj celá oblasť Spišského zálohu oficiálne vrátené späť pod priamu správu Uhorska. 

V roku 1419 zomrel český kráľ Václav IV., tak Žigmund Luxemburský vzniesol dedičský nárok na uprázdnený trón po staršom bratovi, no české stavy ho odmietli. V krajine vypukla husitská revolúcia a vojenské ťaženia Žigmunda Luxemburského proti husitom sa skončili porážkami. Počas prvej križiackej výpravy proti husitom sa dal v Prahe v roku 1420 korunovať za českého kráľa, ale vládu nad krajinou nezískal. To sa mu podarilo až v roku 1436. Husiti medzitým začali útočiť na územie Uhorského kráľovstva. Ich výpravy, nazývané spanilými jazdami, sa v rámci uhorského teritória dotkli Slovenska. Prvý vpád pod vedením známeho vojvodcu Prokopa Holého viedol v roku 1428 na Záhorie, Považie i do okolia Bratislavy. Ďalšie ťaženie v roku 1430 smerovalo opäť na západné Slovensko. Husiti prenikli až k Trnave, kde v apríli zviedli boje s uhorským vojskom a napokon sa po stratách na životoch stiahli. V nasledujúcom roku vpadli od severu z malopoľska smerom na Spiš, no väčšie úspechy nedosiahli (vypálili ale napríklad Červený kláštor v Lechnici a dostali sa k Levoči). Štvrtý vpád husitov zamieril na západné Slovensko tiež v roku 1431 a podarilo sa im vyplieniť napríklad Nitru. Na dobytých hradoch (Lednica, Likava, Topoľčany) zanechali svoje posádky.¹⁸ Bitka na Rudom poli sa odohrala 9. novembra 1431 deň pred svätým Martinom medzi Ilavou a Košecou. Na jednej strane boli husiti na druhej Uhri a stálo proti sebe 10 až 15-tisíc mužov. Keď Ilavu ovládli husiti, občania Ilavy im v ich boji a pôsobení na Považí pomáhali. Keď Žigmund Luxemburský pri Ilave porazil husitov a vyhnal ich z mesta, potrestal Ilavčanov tak, že dal mesto zrovnať so zemou. Občanov mesta vyhnal a zakázal im mesto postaviť znova. Preživší Ilavčania sa stiahli do hôr a založili dedinu Iliavka (malá Ilava). Keď hnev Žigmunda Luxemburského opadol, povolil opätovné vystavanie mesta a návrat jeho obyvateľov.¹⁹

Koniec husitských vpádov priniesla až známa bitka pri Lipanoch v máji 1434. Husitské posádky sa z územia Slovenska následne stiahli, no za opustenie držaných hradov a miest žiadali vyplatenie financií alebo ich velitelia získali od kráľa do vlastníctva iné majetky.¹⁸

Žigmund Luxemburský si ako nový kráľ nezískal všeobecnú pria­zeň uhorskej šľachty, no nakoniec vládol 50 rokov. Nepohŕdal ani vínom, rovnako ako zábavou, podobne ako väčšina panovníkov. Počas jeho návštevy Paríža bolo zaznamenané, že na slávnostnej hostine, keď bol opitý, stál pred stolmi ako obyčajný spevák a začal si pohmkávať, potom, na úžas všetkých, skákal a tancoval po miestnosti.¹⁵ Nemal syna, a preto si za nástupcu vybral rakúskeho vojvodu Albrechta Habsburského, ktorého podporoval už od jeho mladosti. V roku 1420 ho zasnúbil so svojou jedinou dcérou Alžbetou.¹⁸ V roku 1437 cestou do Uhorska v Znojme na Morave zomiera. Pochovali ho vo Veľkom Varadíne (Oradea).¹⁷

23. februára 1443 sa v Kluži narodil jeden z najväčších uhorských kráľov, najvýznamnejší vládca Európy, Matej Huňady, tiež známy ako Matej I., alebo Matej Korvín. Populárnym prívlastkom pre jeho meno je Spravodlivý a jeho oficiálny latinský titul je kráľ Matej. Jeho otcom bol Ján Huňady, veľký turecký bojovník, sedmohradský vojvoda a neskôr uhorský guvernér, a jeho matka bola dcérou uhorskej šľachtickej rodiny, Alžbety Szilágyiovej. Hoci vládol od roku 1458, v roku 1464 bol korunovaný za kráľa v Sekešfehérvári, v roku 1469 zvolený za českého kráľa a v roku 1486 za rakúskeho arcivojvodu.²⁰

Za Matejovej vlády (1458 – 1490) došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu krajiny. Bojoval s Jiřím z Poděbrad a Fridrichom III., dobyl Sliezsko, Lužicu a Moravu aj Dolné Rakúsko a svojím sídlom urobil Viedeň. V roku 1465 založil v Bratislave Universitu Istropolitana a v roku 1480 aj univerzitu v Pešti. Za svoju prvoradú úlohu považoval likvidáciu bratríckych skupín na Slovensku. V máji 1458 pri Blatnom Potoku porazili kráľovské vojská bratríkov. Posledný bratrícky tábor zničili v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch. Matej Korvín ovládal slovenčinu aj češtinu. Počas svojho pobytu obľúbil Lipu kráľa Mateja v Bojniciach (je po ňom pomenovaná), pod ktorou zasadal aj uhorský snem.²¹

Stredoveké mestá vznikali trojakým spôsobom:

1. nadviazaním na antické mestá (Benátky, Marseille, Barcelona, …)
2. z významných remeselných a obchodných osád pod väčšími hradmi (Praha, Krakov, Bratislava)
3. na neosídlenom mieste na základe ekonomickej, vojenskej, či politickej potreby (Freiburg, Banská Štiavnica).

Mesto ako zvláštny prvok štruktúry stredovekej spoločnosti charakterizovalo najmä jeho osobité právne postavenie. Mestám udeľoval panovník tzv. mestské privilégiá (osobná sloboda mešťanov, vlastné súdnictvo, právo míľové), čím si udržiaval ich priazeň. Mestá sa preto často stávali oporou panovníka v bojoch proti šľachte. Remeselnícka výroba sa v mestách združovala do cechov . Ich úlohou bolo organizovať výrobu a kontrolovať jej kvalitu.
Obyvatelia mesta boli sociálne rozdelení do troch skupín:

1. mešťania, ktorí mali úplné mestské práva (obchodníci a remeselníci)
2. obyvatelia s obmedzenými právami (tovariši, učni, sluhovia)
3. obyvatelia, ktorých život v meste upravovali zvláštne predpisy (duchovenstvo, šľachta, univerzitní učitelia a študenti).

Slovenské mestá najviac rozkvitali za vlády Anjouovcov. Do miest prišli Nemci. Boli skúsení baníci, hutníci a remeselníci. Kráľ im udeľoval výsady. Mestá boli nezávislé od vrchnosti. Ferdinand I. Habsburgský, ale aj uhorský veľmož a sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský si robili nárok na uhorský trón. Uhorsko malo 2 kráľov, ktorí bojovali proti sebe. Ján Zápoľský sa spojil so sultánom, s Turkami. Turci dobili Budín, tam bol Budínsky pašalík. Tam mal svoj hlavný stan. Uhorsko bolo rozdelené na 3 časti: Dnešné Maďarsko obsadili Turci, Sedmohradsko a východné Slovensko Zápoľský. Západné Uhorsko Ferdinand I. Habsburgský. Ten vytvoril Habsburgskú ríšu. Opieral sa o Slovensko. Bratislava bola korunovačným mestom uhorských kráľov, sídlo uhorských úradov. Trnava – sídlo arcibiskupa.²²

Zákonný článok uhorského snemu č. 5/1514, ktorým sa dokonštituovala stavovská príslušnosť uhorských miest, aj vymenoval príslušné kategórie miest. Od tohto roku teda došlo k formálnemu rozdeleniu miest na slobodné kráľovské mestá – civitas, ktoré sa týmto stali štvrtým stavom Uhorska, privilegované oppidá a mestečká, ktoré sa veľkosťou neodlišovali od dedín, mali však pridelené isté privilégiá.

Svoje privilégiá od panovníkov dostali mestá väčšinou už pred rokmi 1405 resp. 1514, no až od roku 1514 (resp. 1498) je používanie označenia slobodné kráľovské mesto korektné aj po formálnej stránke i keď tieto mestá od ostatných v Uhorsku z hľadiska privilégií odčlenil už kráľ Žigmund Luxemburský roku 1405.²³

Slobodné kráľovské mesta ktorým bolo toto právo udelené v 14. a 15. storočí a kým:

• Levoča 1323 kráľ Karol Róbert z Anjou
• Kremnica 1328 kráľ Karol Róbert z Anjou
• Martin 1340 kráľ Karol Róbert z Anjou
• Nová Baňa 1345 kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou
• Košice 1347 kráľ Karol Róbert z Anjou
• Stará Ľubovňa 1364 kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou
• Skalica 1372 kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou
• Prešov 1374 kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou
• Bardejov 1376 kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou
• Brezno 1380 kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou
• Prievidza 1383 kráľovná Mária z Anjou
• Šamorín 1405 kráľ Žigmund Luxemburský
• Podolinec 1412 kráľ Žigmund Luxemburský 
• Trenčín 1412 kráľ Žigmund Luxemburský.²⁴

Postavenie miest z hľadiska uhorských krajinských zákonov bolo až do začiatku 15. storočia rovnaké a záviselo predovšetkým od toho, či jeho vlastníkom bol panovník alebo nejaký iný feudál. Najvýznamnejšie mestá dostali od svojho vlastníka privilégiá (regály, regálne práva), vďaka ktorým sa mohli v porovnaní s inými mestami rozvíjať podstatne rýchlejšie. Najvýhodnejšie postavenie mali slobodné kráľovské mestá.
Regálne práva predstavovali dôležitú zložku príjmov kráľovskej pokladnice, pretože mestá boli za ne povinné uhrádzať povinné dane. Tieto práva sa delili na väčšie regálne práva a menšie regálne práva. Udelenie väčších regálnych práv nebolo trvalé, vykonávalo sa spravidla prostredníctvom rôznych komôr (banská komora, soľná komora, mincová komora a ďalšie), a patrilo medzi ne napríklad právo raziť mince, právo ťažiť určenú rudu, právo meča, soľný regál, colný regál a pod. Menšie regálne práva mohli byť udelené nielen mestám ale aj šľachte. K týmto právam patrili napríklad právo pivovaru, právo mlyna, právo
usporadúvania trhov, právo prievozu cez rieku právo mýta a ďalšie.²⁵

Od obdobia vlády Vladislava II. Jagelovského sa na krajinskom sneme mohol zúčastniť každý šľachtic. Slo­bodné kráľovské mestá sa v priebehu 15. storočia z právneho hľadiska stali štvrtým výsadným stavom. Šľachtické výsady mohli obyvatelia miest užívať len ako príslušníci komunity, ako jednotlivcom im nepatrili.²⁶

Pivo v tomto období

V mestách malo pivovarníctvo najlepšie podmienky pre svoj rozvoj. Tie mali relatívne autonómne postavenie, mali lepšie trhové podmienky, mali výsady ochranného charakteru. Spomedzi výsad, ktoré dostávali mestá bolo významné tzv. míľové právo. Podľa neho nesmel nikto okrem mešťanov mesta variť a predávať pivo v okruhu jednej míle. Takéto právo dostali: Podolínec v roku 1292, Žilina 1321, Nové mesto nad Váhom v roku 1325. Košiciam bolo toto právo udelené v roku 1426. Potvrdil ho aj Ján Hunyady a Ferdinand Habsburský z neho dokonca spravil právo dvojmilové. Mestá sa neustále rozrastali, hygienické pomery nepatrili práve medzi najlepšie, preto sa voda často znečisťovala Aj kvôli alebo vďaka tomu bolo pivo obľúbeným nápojom a dá sa ho viac skonzumovať ako vina. Pokiaľ malo pivovarníctvo v rukách mesto, tak sa postavil mestský pivovar, v ktorom sa pivo varilo, a mestský výčap, v ktorom sa čapovalo. Bratislava zriadila ten svoj v roku 1475 a o dva roky začala vymeriavať pivo na radnici, kam umiestnila svoj výčap. V meste pôsobila akadémia a pohybovalo sa tu veľa študentov ktorí organizovali rôzne oslavy. Kvôli zvýšenej konzumácii piva v meste mestský pivovar nestíhal pripraviť toľko piva a preto v rokoch 1457-1652 mestská rada pivo aj kupovala z Bavorska, Sliezska, Česka a neďalekej Viedne“. Pivo dovážala aj Trnava z okolitých šľachtických kúrii.²⁷

Najvýznamnejšími strediskami nášho pivovarníctva sa stali banské centrá (Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Kremnica, Nová Baňa).²⁸ V týchto mestách bol mestotvorný proces povýšený vďaka nemeckým kolonistom, preto aj ich pivovarníctvo bolo nemeckého charakteru. V Banskej Štiavnici bolo mimoriadne výhodné vlastniť pivovar, pretože ho pili veľa baníci. Keďže boli celý deň pod zemou v neustálej blízkosti smrti, vždy, keď sa vrátili, mali dôvod na radosť.²⁷ Toto viedlo k ďalšiemu prehĺbeniu miery špecializácie. Tamojší sládkovia dokázali aj v tom období variť niekoľko druhov piva a pivovarníci z ostatných regiónov Slovenska sa k ním chodievali učiť.²⁸

Súčasťou privilégií výčapu a variť pivo, bolo míľové právo – privilégium výlučného práva výčapu a varenia piva v okruhu jednej míle. V 2. polovici 14. a začiatkom 15. storočia dosiahla produkcia piva vo viacerých slovenských mestách (i vo vidieckych lokalitách) vskutku obdivuhodných parametrov.²⁸

V zemepanských mestečkách (na panstvách) bolo varenie piva často obmedzované. Páni chceli mať z varenia piva monopol, preto často zakazovali, aby sa varilo doma. Radšej mali vlastné pivovary, ktoré dávali do prenájmu. Prísady získavali od poddaných v rámci naturálnych dávok, pivovarníci uvarili pivo a potom ho čapovali vo svojich zemepanských krčmách, čim si zabezpečili príjem. V Beckove, ktorý bol v rukách Stibora zo Stiboric sa pivu darilo. Ktokoľvek mohol v meste postaviť kamenný pivovar, jedinou podmienkou bola spoľahlivá ochrana pred prípadným požiarom. Protipožiarnu kontrolu mal na starosti richtár a prísažní. Ak sa náhodou neuvarilo piva dosť, mešťania ho mohli doviezť; obyvatelia podhradia však takúto možnosť nemali.²⁹

Na vidieku bol rozvoj pivovarníctva taktiež zjavný. Dedinský pivovar fungoval na základe emfyteunického práva, ktoré sa na Slovensku objavilo v 13. storočí. Rozšírilo sa pri znovuosidľovaní starších lokalít, kde sa do vedenia dostali už spomínaní šoltýsi (alebo aj fojti, advokáti a škulteti) a dostávali všelijaké výsady”. K najvýznamnejším patril mlyn a pivovar. Takýto postavili napríklad v Hniezdnom (1286), Lendaku (1289), Dobšinej (1326) a Hornej Štubni (1390). Väčšinou sa v listinách stretávame s označením pivovar. V dedičnej listine richtára Petra z Hlinného na Zemplíne z roku 1333 sa spomína nie pivovar, ale sladovňa. Je však pravdepodobnejšie, že v stredoveku neexistovalo takéto zariadenie samostatne, ale myslel sa tým celý pivovar. Šoltýsovi patrilo aj právo na výčap.³⁰

V Uhorsku do 15. storočia niet ani stopy po pivovarníckych cechoch. Ako vidíme, pričíňa je jednoduchá šľachta, mešťania a väčšinou aj poddaní mohli variť pivo. Pivovarnícke majstrovstvo sa dedilo z otca na syna. Na území Slovenska sa začali pivovarníci organizovať až v 16. storoči.²⁸

Vyhne (maď. Vihnye, nem. Eisenbach a Eisenbad,Peserany)

Na území dnešnej obce Vyhne sa nachádzal kláštor Teplárskych mníchov, ktorý disponoval vlastným hospodárstvom. Po ich odchode sa tu usadili johaniti a neskôr jezuiti. Mnísi veľmi rýchlo spoznali kvalitu miestnej vody, a tak sa stali prvými vyhnianskymi pivovarníkmi.²⁸ V zachovanom dokumente z roku 1366 sa hovorí o tom, že banskoštiavnicky nichtar vyriešil dlh pivovaru odobratim šiestich okovov sladu. Prvé údaje o prítomnosti pivovarníka (braxator) máme z roku 1367 a v roku 1380 už boli traja pivovarníci. Pramene hovoria, že v roku 1478 tam kúpil ťažiar Mikuláš Ziegenpacher mlyn, pri ktorom nechal za 700 florénov postaviť pivovar.²⁷

O tom, že sa tam pivo varilo svedčia aj daňové súpisy z druhej polovice 14. storočia, v ktorých figurujú mená ako Prewer. Preuer. Pierprewer, Breuer, Bierbreuer, Brasiator a Braxator“. Z 15. storočia sa zachoval súpis zariadenia v pivovare. Podľa neho vieme, že pivo sa varilo s pomocou kotlov a panví a že tam existovala zvlášť miestnosť špeciálne na výrobu sladu.²⁷

Z. 15. storočia sa zachoval súpis zariadenia v pivovare. Podľa neho vieme, že pivo sa varilo s pomocou kotlov a panvíc a že tam existovala zvlášť miestnosť špeciálne na výrobu sladu.²⁷

Banská Štiavnica (nem. Schemnitz, maď. Selmecbánya (Selmec))

Banská Štiavnica je naše najstaršie banské mesto a spolu s ďalšími stredoslovenskými banskými mestami sa honosila titulom slobodné kráľovské mesto. Prvé zmienky o pivovarníctve presnejšie o osobe pivovarníka v Banskej Štiavnici pochádzajú z druhej polovice 14. storočia. V Banskej Štiavnici spočiatku prevládal výčap vína a až neskôr sa postupne dostávalo do popredia a aj obľuby pivo. V Banskej Štiavnici bolo mimoriadne výhodné vlastniť pivovar, pretože ho pili veľa baníci“ Keďže boli celý deň pod zemou v neustálej blízkosti smrti, vždy, keď sa vrátili, bol to dôvod na radosť.²⁷

Kým v roku 1367 nachádzame zmienku o jednom pivovarníkovi, v roku 1380 sú tu už pivovarníci traja. Prví, ktorí mali v Banskej Štiavnici právo variť pivo boli banskí ťažiari a tí toto právo získali v roku 1487 od kráľa Mateja. Právo bolo koncipované tak, aby bolo obojstranne výhodné. Ťažiari si mohli postaviť pivovar, obchodovať s pivom, ale zároveň týždenne investovať minimálne 2 fl. do banskej ťažby. Zároveň chránil toto právo tvrdými trestami v podobe odňatia majetku pre tých, ktorí by ho porušili. Dvaja Banskoštiavnický ťažiari ktorí mali v držbe pivovar boli Seifried Pischen a Mikuláš Ziegenbacher. Seifried Pischen patril medzi najbohatších ťažiarov v Štiavnici. Mikuláš Ziegenbacher v druhej polovici 15.storočia prevádzkoval pivovar nielen v neďalekej Hodruši. Príjmy z pivovaru a mlynu poskytol v roku 1478 pre základinu oltára Archanjela Michala Zo začiatku 16 storočia sa nám dochovali údaje o plate Hodrušského pivovarníka, ktorý dosahoval 1 floren.³¹

Banská Bystrica (maď. Besztercebánya, nem. Neusohl)

V Banskej Bystrici fungoval pivovar nielen v meste. Zriadila ho aj thurzovsko -fuggerovská spoločnosť rovno v blízkosti hút. Zabezpečovala pre baníkov pivo a víno. Keďže bane a huty sa nachádzali ďalej od mesta, vyriešila tým náklady spojené so zásobovaním.²⁷

Kremnica (lat. Cremnicium, nem. Kremnitz, maď. Körmöcbánya)

Právo na varenie a výčap piva bolo Kremnici udelene už v roku 1396, ako súčasť mestského privilégia Žigmundom Luxemburským. Kremničania varili svetle pivo, vyrábané z prosa, podľa ktorého dostalo označenie prosoniana. Pivovarníctvo v meste Kremnica je späté s mestskou samosprávou. Na jej čele stál richtár (Richter) a 12 prísažných. Na rozdiel od predošlých dvoch banských miest, richtár a prísažní boli volení na jeden rok. Za svoju prácu nepoberali žiadnu peňažnú rentu, ale dostávali odmeny za vykonanú prácu a s ich úradom sa spájali aj niektoré privilégiá. Medzi práva mestskej samosprávy patrilo napríklad právo variť pivo a následne ho predávať ostatným mešťanom v Kremnici. Tu vidíme rozdiel oproti právu užívanom v Banskej Bystrici, kde mal možnosť variť pivo každý mešťan vlastniaci dom na hlavnom námestí. Mešťania následne čapovali pivo vo svojej vlastnej réžií, výčap piva sa zvyčajne nachádzal v meštianskych domoch na námestí, ktoré mali na tieto účely uspôsobené prízemie a pivničné priestory, takéto výčapy nachádzame v prameňoch označené ako „pincerny.“ „S takouto pincernou sa v prameňoch napríklad stretávame pri opise súčasti kremnickej mincovne.“³¹

Bratislava (lat. Posonium gr. Istropolis nem. Pressburg, maď. Pozsony)

V polovici 15. storočia získava jedenásť pivovarníkov v Bratislave na Zuckermandli „várečné právo“, teda povolenie variť pivo. V tých časoch sa pivo varilo v malom a konzumovalo priamo u producenta. Takáto výroba však bola neperspektívna, preto za aktívnej podpory mestských radných pánov vznikol v roku 1477 Prvý bratislavský pivovar. Stál na rohu dnešnej Laurinskej ulice a Rybnej brány, zbúrali ho v roku 1532. Jeho zvyšky boli objavené pri búracích prácach v roku 1947.³² V meste pôsobila akadémia a pohybovalo sa tu veľa študentov a tí organizovali rôzne oslavy. Kvôli zvýšenej konzumácii piva v meste mestský pivovar nestíhal toľko piva pripraviť a preto v rokoch 1457-1652 mestská rada pivo aj kupovala z Bavorska, Sliezska, Česka a neďalekej Viedne.²⁷

Trenčín (lat. Trentsinium/ Trincinium alebo Laugaricio, nem. Trentschin, maď. Trencsén, poľ. Trenczyn)

V Trenčíne mal právo variť pivo v podstate každý mešťan. Najmä v predmestí (in suburbio) a jeho časti nazývanej pri stodolách (in horreis) žili chudobnejší remeselníci (želiari), ktorí sa zaoberali týmto druhom obchodu a čapovali svoje pivo konkurujúc tak vnútornému mestu. Možno práve tento ekonomický dôvod viedol mešťanov k vydaniu listiny hlásiacej sa do roku 1318. Podľa dátumu je to najstaršia privilegialna listina pre mesto Trenčín. Je zároveň najstarším písomným dokladom vzťahujúcim sa na čapovanie piva v Trenčíne. Ľubomir Juck vo svojej štúdii dokázal, že ide o falzum z druhej štvrtiny 15. storočia. Netýka sa však udelenia výlučného práva výčapu piva ľudom usadeným v meste, ale jeho výslovnému zákazu, obmedzeniu výčapu piva želiarom. Podrobným diplomaticko-paleografickým rozborom zaradil prof. Richard Marsina vznik tohto falza do rokov 1434-1451. Listinu, ktorá sa svojim dátumom vydania hlási do roku 1318 ( dátum a miesto vydania je 7. apríl, resp. 1. maj 1318 v Trenčíne), údajne vydal Ľudovít I., ten však, ako vieme, panoval v rokoch 1342 1382. Má charakter základného privilégia, obsahuje až sedem výsad, z nich štyri sú vyslovene v kompetencii richtára a prísažných mesta Trenčína a nepatria do právomoci panovníka. Hovoria o obmedzení práv želiarov, mlynárov, o povinnosti trhovkýň a spôsobe použitia výnosu z trhového mýta. Žiaden želiar (inkvilin) nesmel totiž čapovať svoje pivo ani kupovať jačmeň bez súhlasu predstavených (mestskej rady). Tento zákaz čapovania piva v čase skutočného vydania listiny, t. j. v polovici 15. storočia, súvisí s úpravou mestskej rady obmedziť zásadu varenia a čapovania piva iba na úzky okruh mešťanov usadených vo vnútornej časti mesta (intra moenia) a bol namierený proti želiarom bývajúcim v predmestí. Je to nesporný dôkaz, že mesto Trenčín považovalo varenie piva za svoju živnosť ešte pred vydaním kráľovského privilégia roku 1546.

Aj keď sa v najstaršej mestskej knihe Trenčína z roku 1476 nevyskytujú doklady na pôsobenie sládkov či pivovarníkov vo vnútornom meste, v zachovaných štatútoch z roku 1476, podrobným uvádzaním predpisov patria k jedinečným na Slovensku, dvaja určení prísažní majú dohliadať na bezpečnosť udržiavania ohňa na miestach, ako sú kuchyne a ohniská pivovarov a sladovni, lebo mestá sú najčastejšie ničené ohňom. Ďalší dvaja majú dozerať nad správnosťou mier vo výčapoch.

Mestská rada určovala miesto čapovania, delenie príjmov, stanovovala cenu piva, regulovala jeho množstvo. Čapovanie piva si mesto vyhradilo na večné časy (perpetuis temporibus). Bolo to z dvoch dôvodov: po prvé, keď jednotliví mešťania čapovali pivo tak z čapovania mali odovzdávať 1 zlatý na plat strážcov, správca pivovaru nemohol od nich tento zlatý vymôcť. A za ďalšie mnohé nespoľahlivé ženy kazili pivo pridávaním vody. Na čapovanie sa však vyberajú dobrí muži, ktorí majú svedomité ženy, aby sa neodvážili kaziť pivo, ako sa to neboja robiť iné ženy. Majú mať správne mierky a dobre nalievať. Mesto predpokladalo z čapovania piva najväčší zisk a úžitok, najmenej 500 zlatých.

Mestské pivo, ktoré sa varilo v obecnom pivovare, sa malo čapovať bez akejkoľvek prekážky v meste, na predmestí, v Novej ulici aj v Žabinci. Každá bečka sa krčmárkam predávala za 4 zlaté. Pivo šenkovali krčmárky. Nariadenie úradu:

V pripade odmietnutia sa má krčmárke odobrať tá bečka piva a dať do špitála (chudobinca). Za pivo však musí zaplatiť a rok má zákaz šenkovať.³³

Trnava (lat. Tyrnavia, nem. Tyrnau, maď. Nagyszombat)

Kráľ Žigmund Luxemburský dal Trnave v roku 1419 rôzne privilégiá. V snahe ozdraviť situáciu mesta, povolil mešťanom aj slobodne variť pivo a predávať ho. Ak by bolo treba, mohli  Trnavčania pivo i dovážať. Žigmund v tomto prípade zaujme len legalizoval jestvujúci stav, pretože pivo sa tu varilo určite omnoho skôr. Už v rokoch 1394 – 1395 sa v knihe mestských príjmov a výdavkov spomína „Sladovnícka brána – Malzertor,“ v blízkosti ktorej stála akiste tunajšia sladovňa.³⁴

Spiš (lat. Scepusium, nem. Zips)

Nemeckí kolonizátori sa usadili nielen v banských mestách, ale aj na Spiši. Sasi, ktorí prišli na Spiš už v 13. storočí si so sebou priniesli aj remeslo pivovarníctva, ktoré sa postupne miešalo s poľským a českým typom“. Takýto šoltýsi dostali pri osídľovaní mnohé právomoci, napríklad ich majetok sa nemohol zdaniť, mali právo súdiť, slobodne postaviť mlyn a k nemu aj pivovar. Prvý nepriamy údaj pochádza z roku 1370 a je to artikul v zákonníku Spišských miest, ktorý pojednáva o tom, koľko chmeľu môže kúpiť jeden človek a ako predísť podvodom s jeho kvalitou. Kupujúci má právo pozrieť sa, aký chmeľ je na dne vreca.³⁵

Bardejov (nem. Bartfeld, maď. Bártfa)

Chuť a kvalita bardejovského piva bola natoľko oceňovaná, že sám Matej Korvín si ho vyžiadal na svoju svadobnú hostinu, keď si v roku 1476 bral za manželku princeznú Beatrix. Bardejov nám ponúka zaujímavú výnimku. Pivo nevarilo mesto, ale každý mešťan. Na rozdiel od iných miest. Bardejovčania nemuseli platiť za pivo žiadne poplatky. Aj keď mali v meste pivovar a pôsobil tam istý sládek, no ten bol považovaný iba za akéhosi správcu, nie majstra. V prípade Bardejova teda môžeme naozaj povedať, že mešťania mali individuálne právo. Najväčším kupcom bola mestská rada, ktorá platila buď v hotovosti alebo súknom či plátnom. Platila dokonca aj poddaným, ktorí varili v dedinách patriacim mestu. Bardejovskí sládkovia varili tri druhy piva jačmenné, pšeničné a marcové, ktoré Bevilaqua Borsódy označuje ako pivo pôstne. O tom, že boli obľúbené, svedčí aj fakt, že ich vyvážali do Poľska a mnohí si ho žiadali dovážať, napríklad taverník Ján z Rozhanoviec si v roku 1459 prosil o dva polsúdky a také isté množstvo si žiadal o päť rokov neskôr hlavný kráľovský stolník Štefan z Perína. Pivo bolo súčasťou aj platu robotníkov, alebo ho posielali ako dar rôznym osobnostiam. V účtovných knihách z rokov 1418-1444 sa objavujú tieto pivné dary pod názvom propinatio – pivo na pripíjanie a posielali ich pánom do Budína, Bratislavy alebo Košíc. Dar dostal ale aj istý murár Štefan, ktorý postavil v roku 1433 novú mestskú vápenku. Zhruba do konca 16. storočia nevyžadoval právny poriadok nijaký špeciálny súhlas týkajúci sa varenia piva. To znamená, že pivo mohol variť každý mešťan, ktorý vlastnil nejaký majetok. Pivo však začalo byť výnosné. Niekde sa zakazovalo dovážanie z iného panstva, prípadne si mestská rada vyhradila právo variť istý druh piva.³⁵

Zdroje:

Ilustračný obrázok v záhlaví: ČERNÝ, Věnceslav. Žigmund Luxemburský pri rokovaní s husitmi v Chebe v roku 1431. [online]. [cit. 2021-02-11]. URL:<https://commons.wikimedia.org/wiki/File:V%C4%9Bnceslav_%C4%8Cern%C3%BD_-_C%C3%ADsa%C5%99_Zikmund_jedn%C3%A1_s_Husity_na_sjezdu_chebsk%C3%A9m_r._1431.jpg>

1. ČAPLOVIČ, Dušan. Život v dedinskom prostredí stredovekého Uhorska. [online]. [cit. 2023-05-01]. URL:<https://digilib.phil.muni.cz/_flysystem/fedora/pdf/140320.pdf> ↩︎
2. ANONYM. Templári na Slovensku. [online]. [cit. 2025-07-13]. URL:<https://templari-sk.webnode.sk/templari-na-slovensku/> ↩︎
3. PÁNCZÉL, Hegedűs János. A templomosok története a középkori Magyarországon. [online]. [cit. 2023-05-01]. URL:<https://templomosok.hu/templomosok-tortenete-kozepkori-magyarorszagon> ↩︎
4. SZÁNTÓ, Richárd. Az 1315—17. évi európai éhínség. [online]. [cit. 2023-05-01]. URL:<https://acta.bibl.u-szeged.hu/65272/1/kozepkortorteneti_tanulmanyok_04_135-142.pdf> ↩︎
5. ANONYM. Zoznam panovníkov Uhorska. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_panovn%C3%ADkov_Uhorska/> ↩︎
6. ANONYM. Matúš Čák Trenčiansky. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Mat%C3%BA%C5%A1_%C4%8C%C3%A1k_Tren%C4%8Diansky> ↩︎
7. TRNKÓCI, Lukáš. Matúš Čák Trenčiansky (1321 – 2021). 2021.[online]. [cit. 2025-07-13]. URL:<https://www.muzeumtn.sk/hlavna-stranka/aktuality/matus-cak-trenciansky-1321-2021.html?page_id=7021> ↩︎
8. LUKAČKA, Ján. Matúš Čák of Trenčín. Lord of the Váh and the Tatras. História, 2017, 16, 3, pp. 9-13. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://www.sav.sk/journals/uploads/03011606Luka%C4%8Dka%20a.pdf> ↩︎
9. ANONYM. Karol I. (Uhorsko). [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Karol_I._(Uhorsko)> ↩︎
10. LUKAČKA, Ján a kol., Chronológia starších slovenských dejín, Prodama Brat. 2008 ↩︎
11. KOVÁR, František. 2023. Podnik vznikol už v roku 1328. V prevádzke je dodnes, čo je to svetový unikát. 2023. [online]. [cit. 2023-10-27]. URL:<https://www.inovinky.sk/podnik-vznikol-uz-v-roku-1328-v-prevadzke-je-dodnes-co-je-to-svetovy-unikat/> ↩︎
12. ANONYM. Privilegium pro Slavis. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Privilegium_pro_Slavis> ↩︎
13. BLAŽENCOVÁ, Ľ. 2021. Revitalizácia duchovných hodnôt v období morovej epidémie: Píseň o morovým nakažení (1759). In Slavica Slovaca, vol. 56, no.3, pp. 378-389. 0037-6787.  DOI: https://doi.org/10.31577/SlavSlov.2021.3.7 [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://www.sav.sk/journals/uploads/11151627BLA%C5%BDENCOV%C3%81.pdf> ↩︎
14. KOWALSKÁ, Eva. Mor a iné nákazy: pohľad historičky. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://www.learned.sk/mor-a-ine-nakazy-pohlad-historicky/> ↩︎
15. KOVACS, Gergo – SKORKA, Renata. Aki uralkodásra született – Zsigmond király és korszaka. 2024. [online]. [cit. 2025-11-25]. URL:<https://mandiner.hu/utravalo/2024/08/aki-uralkodasra-szuletett-zsigmond-kiraly-es-korszaka> ↩︎
16. WIKIPEDIA. Žigmund (Svätá rímska ríša). [online]. [cit. 2022-12-05]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%BDigmund_(Sv%C3%A4t%C3%A1_r%C3%ADmska_r%C3%AD%C5%A1a)> ↩︎
17. LUKAČKA, Ján a kolektív. Chronológia starších slovenských dejín, Prodama Brat. 2008 ↩︎
18. ANONYM. Žigmund Luxemburský. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://www.ukm.ff.ukf.sk/stredoveka-europa/2020/05/05/zigmund-luxembursky-1387-1437/> ↩︎
19. WIKIPEDIA. Bitka na Rudom poli. [online]. [cit. 2025-01-07]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Bitka_na_Rudom_poli> ↩︎
20. BERÉNYI, Cornelia. 580 éve született Hunyadi Mátyás magyar király. [online]. [cit. 2025-11-25]. URL:<https://felvidek.ma/2023/02/23/580-eve-szuletett-hunyadi-matyas-magyar-kiraly/> ↩︎
21. WIKIPEDIA. Matej I. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Matej_I.> ↩︎
22. ANONYM. Stredoveké mestá. [online]. [cit. 2025-11-25]. URL:<http://www.gymfilakovo.sk/subjects/dejepis/_private/Stredoveke%20mesta.htm> ↩︎
23. WIKIPEDIA. Slobodné kráľovské mesto. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Slobodn%C3%A9_kr%C3%A1%C4%BEovsk%C3%A9_mesto> ↩︎
24. ANONYM. Slobodné kráľovské mestá. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<http://www.korunovacie.sk/kralovske-mesta.xhtml> ↩︎
25. BALÁŽI, Peter. Historiografický náčrt vývoja municipálnych financií vo vybraných historických obdobiach. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://www.derivat.sk/files/2018%20financne%20trhy/FT_3_2018_Balaz_Historiograf.nacrt%20vyvoja%20municip%20finan.pdf> ↩︎
26. ANONYM. Spoločnosť v uhorskom kráľovstve. [online]. [cit. 2021-03-13]. URL:<https://www.ukm.ff.ukf.sk/stredoveka-europa/2020/05/05/spolocnost-v-uhorskom-kralovstve/> ↩︎
27. ZORKOVSKÁ, Anna. 2015. Dejiny pivovarníctva na Slovensku do konca 18. storočia. Bakalárska práca. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta: Katedra slovenských dejín. Bratislava: FIF, 2015. 37 s. (s. 7) ↩︎
28. ANONYM. 2016. Pivovar Steiger – exkurzia vo Vyhniach. 2016. [online]. [cit. 2022-11-11]. URL:<https://www.go2trip.eu/sk/blog/slovensko/pivovar-steiger-exkurzia-vo-vyhniach> ↩︎
29. ZORKOVSKÁ, Anna. 2015. Dejiny pivovarníctva na Slovensku do konca 18. storočia. Bakalárska práca. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta: Katedra slovenských dejín. Bratislava: FIF, 2015. 37 s. – (s. 9) ↩︎
30. ZORKOVSKÁ, Anna. 2015. Dejiny pivovarníctva na Slovensku do konca 18. storočia. Bakalárska práca. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta: Katedra slovenských dejín. Bratislava: FIF, 2015. 37 s. – (s.10) ↩︎
31. HRABOVSKÁ, Mária. 2016. Pivovarníctvo v banských mestách: Banská Bystrica, Banská Štiavnica a Kremnica v prvej polovici 16. storočia [diplomová práca]. Ružomberok: Katolicka univerzita v Ružomberku. Filozofická fakulta, Katedra histórie. 2016. ↩︎
32. ANONYM. Bratislavský meštiansky pivovar -história. [online]. [cit. 2025-11-27]. URL:<https://dunajska.mestianskypivovar.sk/pages/historia> ↩︎
33. HLAVÁČOVÁ, Danica. 2019. Z dejín pivovarníctva v Trenčíne. In: OKNO do histórie. Ryba a kláštor, s. 40-45. Trenčín: Trenčianske osvetové stredisko, 2019. [online]. [cit. 2022-12-05]. URL:<http://www.trencan.6f.sk/0155-pivo.html> ↩︎
34. ŠIMONČIČ, Jozef a WATZKA, Jozef. 1988. Dejiny Trnavy. 1. vydanie Obzor, Bratislava, 1988. 504 s. ISBN: s. 51 ↩︎
35. ZORKOVSKÁ, Anna. 2015. Dejiny pivovarníctva na Slovensku do konca 18. storočia. Bakalárska práca. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta: Katedra slovenských dejín. Bratislava: FIF, 2015. 37 s. – (s. 8) ↩︎