15. História piva: Neskorý stredovek. Svätá rímska ríša, České a Francúzske kráľovstvo

Charakteristika doby

Neskorý stredovek je historické obdobie 14. a 15. storočia, ktorý začína rokom 1301 a končí rokom 1500.² Niekedy sa ako hraničný dátum uvádza aj vynález kníhtlače roku 1452 Johannom Gutenbergom, pád Konštantinopolu v r. 1453, alebo  objavenie Ameriky (1492), či začiatok reformácie (1515).³

V roku 1303 stratili templárski rytieri svoju posledné územia v moslimskom svete a za svoju strategickú základňu si vybrali Paríž.²³ Francúzsky kráľ Filip IV. Pekný disponoval kvôli vojnám s Anglickom a Flámskom chronickým nedostatokom peňazí.³³ Templári odmietli poskytnúť francúzskemu kráľovi finančnú pôžičku²³ a to viedlo k tomu, aby kráľ uprel svoj záujem na templárov, ktorí boli vo Francúzsku veľmi bohatým rádom a ktorí sľúbili svoju vernosť pápežovi pred kráľom. O ráde začali kolovať údajné herézy, že uctievali modlu a pľuli na krucifix. Pápež Klement V. sa najprv snažil bojovať s týmito obvineniami, ale nakoniec podľahol tlaku kráľa Filipa.³³ V noci z 12. na 13. októbra roku 1307 na kráľov popud boli všetci rytieri vo Francúzsku zatknutý a ich majetok bol skonfiškovaný.⁴

Súd s predstaviteľmi rádu (veľmajster Jacques de Molay, vizitátor Francúzska Hugues de Pairaud, majster Normandie Geoffroy de Charnay a majster v Akvitánii Geoffroy de Gonneville) sa uskutočnil v marci 1314 pred chrámom Notre-Dame, kde boli verejne odsúdení a 18. marca 1314 aj upálení.⁴

Kráľovi inkvizítori umučili 138 templárov, z ktorých sa väčšina nakoniec k obvineniam priznala. Mnohí boli vystavení „mučeniu ohňom“:

Upálený templári údajne prekliali pápeža a Filipa IV., že obaja do roka zomrú. Pápež zomrel v apríli 1314. Telo pápeža bolo cez noc uložené v kostole ktorý zachvátil požiar a telo sa zmenilo na popol. Filipov posledný rok bol problematický. Zistil, že jeho dve nevesty sa dopúšťajú cudzoložstva. Ich milenci boli brutálne zabití na námestí v Pontoise a ženy boli uvrhnuté do väzenia. V novembri Filip utrpel počas lovu mŕtvicu a čoskoro zomrel vo Fontainebleau.³³

Počas tohto obdobia sa stala séria udalostí ktorú nazývame Kríza neskorého stredoveku. Tieto udalosti ukončili storočia európskej stability. Tri veľké krízy viedli k radikálnym zmenám vo všetkých oblastiach spoločnosti: 

• demografický kolaps 
• politická nestabilita
• náboženské otrasy⁶

V roku 1315 svet zažil dramatickú zmenu klímy, ktorá sa nazýva malá doba ľadová. Vážne zasiahnuté bolo celé poľnohospodárstvo, vrátane vinohradníctva.⁶ Veľký hladomor začal zlým počasím na jar 1315. Neúroda trvala od roku 1316 až do letnej úrody v roku 1317 a Európa sa úplne zotavila až v roku 1322. Udalosti : neúroda, choroby dobytka spôsobili pokles počtu oviec a dobytka až o 80 %. Obdobie sa vyznačovalo extrémnou mierou kriminality, chorôb, masovej smrti a dokonca aj kanibalizmu a vrážd novorodencov.⁹ Pršalo celú jar a leto a teploty zostávali nízke. Za týchto podmienok obilie nemohlo dozrieť, čo viedlo k rozsiahlym neúrodám. Zrno sa muselo skladovať doma v nádobách, aby nenavlhlo. Slamu a seno nešlo usušiť, takže pre dobytok nebolo krmivo. Ceny potravín začali stúpať; v Lotrinsku vzrástli ceny pšenice o 320%, čím sa pre roľníkov stal chlieb nedostupným. Núdzové zásoby obilia pre dlhodobé mimoriadne udalosti boli obmedzené na kráľovskú rodinu, šľachtu, bohatých obchodníkov a cirkev. Preľudnenie vytváralo veľký tlak na výkonnosť poľnohospodárstva. Dokonca aj len podpriemerné úrody mali za následok hladovanie niektorých častí populácie; v prípade neúrody sa stala situácia neriešiteľnou. Ľudia začali zbierať jedlé korienky, rastliny, trávu, orechy a kôru lesných stromov. Starí ľudia si dobrovoľne odopierali jedlo, aby mladšia generácia mohla prežiť. Kronikári tej doby uvádzajú mnoho prípadov kanibalizmu, hoci priznávajú, že „nedá sa s istotou povedať, či tieto zvesti nie sú iba fámami“.¹⁰

V rokoch 1346-53 zažila Európa katastrofálnu smrteľnú chorobu známu ako mor, alebo čierna smrť (angl. Black Death). Chorobu spôsobuje baktéria Yersinia pestis.⁷ Choroba pochádzala z Číny a vnútornej Ázie. V roku 1347 počas obliehania janovského obchodného prístavu Kaffa (teraz Feodosia) na Kryme chánom Kipchakom Janibegom zničila táto baktéria jeho armádu. Keď bolo jeho vojsko nebojaschopné, Janibeg použil trebuchety na katapultovanie mŕtvol nakazených morom do obliehaného mesta v snahe nakaziť svojich nepriateľov. Z Kaffy janovské lode preniesli epidémiu na západ do stredomorských prístavov, odkiaľ sa choroba rozšírila do vnútrozemia a zasiahla Sicíliu (1347); Severná Afrika , pevninské Taliansko, Španielsko a Francúzsko (1348); Rakúsko, Maďarsko, Švajčiarsko, Nemecko a Nizozemsko (1349).³¹

Epidémia zabila 30 až 50 percent celej populácie Európy. V priebehu niekoľkých rokov zomrelo 75 až 200 miliónov ľudí.³²

Takto opísal morovú situáciu kronikár Agnolo di Tura z Toskánskej Sieny:

Pred 14. storočím ľudové povstania neboli neznáme, ale mali miestny rozsah. Nové tlaky smerom na chudobných vyústili do masových hnutí a ľudových povstaní v celej Európe. Vo Svätej rímskej ríši bolo medzi rokmi 1336 a 1525 najmenej šesťdesiat fáz militantných roľníckych nepokojov.¹¹

V Európe sa stupňovali Občianske vojny: Veľké Interregnum, Gróf-králi, Vojna ruží, Husitké hnutie. Medzinárodné vojny: Storočná vojna, Poľsko-germánske vojny, Kríza 1383–85, Burgundské vojny, Byzantsko-osmanské vojny, Osmanské vojny v Európe a Ľudové vzbury v neskorostredovekej Európe.⁴ Nastávajú zmeny vo vojenstve, nastupujú prvé strelné zbrane.²

Storočná vojna (1337–1453) bola séria ozbrojených konfliktov vedených medzi kráľovstvami Anglicka a Francúzska.¹²  Anglický kráľ Eduard III. ktorého matka bola Izabela Francúzska (dcéra francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného) vyhlásil roku 1337 francuzkemu kráľovi Filipovi VI. vojnu a 26. januára 1340 sa vyhlásil za francúzskeho kráľa¹³; oficiálnou zámienkou bolo prerušenie priamej mužskej línie kapetovskej dynastie.¹²

Po takmer sto rokoch od začatia vojny mala Johanka z Arku (fr. Jeanne d’Arc, Joan, sk. – Jana, Johanka z Arku) v roku 1425 trinásť rokov, keď keď počula prvý krát hlasy svätého Michala, svätej Margaréty, svätej Kataríny ktoré jej vraveli čo má urobiť. Hlavným poslaním malo byť: pozdvihnúť obliehanie Orléansu, zasvätiť Karola VII. v Remeši, „vyhnať Angličanov z Francúzska.“¹⁴ No potrvá jej to ešte štyri roky, kým s pomocou svojho strýka tajne ujde pred rodičmi do Vaucouleurs ku kapitánovi ozbrojených síl Robertovi de Baudricourtovi kde získa povolenie ísť do Nancy, k vojvodovi Karolovi Lotrinskému.¹⁵

Odchod do Chinonu sa napokon uskutočnil 13. februára 1429. Joan sa od toho dňa rozhodla nosiť mužské šaty a ostrihať si vlasy. Má to pádny dôvod: chrániť sa pred mužmi, ktorých stretnete, získať rešpekt vojakov, svojho sprievodu a svojich budúcich armád.¹⁵

Legenda hovorí, že počas stretnutia si kráľ a sluha vymenili úlohy, aby otestovali Joaninu božskú inšpiráciu, ale mladé dievča spoznalo skutočného kráľa medzi všetkými aj napriek prestrojeniu.¹⁶

Johanka z Arku, poverená kráľom predstúpila v apríli 1429 pred vodcov kráľovského vojska vo svojej kapitánskej zbroji s domnienkou, že oslobodí Orléans, spočiatku sa jej vysmievali, ale energia a viera ktorú mala si rýchlo získala kráľovských veliteľov. 29. apríla Johanka vstúpila so svojou armádou do mesta Orléans, kde nastali ťažké boje. 7. mája v skorých ranných hodinách, po obvyklej omši, Jeanne a jej jednotky zaútočili na poslednú Bastilu v meste, Tourelles. Počas útoku zraní Johanku šíp do ramena, čo spôsobí jej mdloby, plač a krátkodobé odstavenie z boja. Potrvá ešte pár dní pokiaľ sa mesto Orléans podarí úplne oslobodiť. ²⁴ Kráľ Karol VII. oživený príchodom Johanky z Arku a vyslobodením Orléansu, obnovil vojenskú ofenzívu. K ďalšiemu významnému stretu do medzi Francúzmi a Angličanmi došlo pravdepodobne 18. júna 1429 pri dedine Patay, 25 kilometrov severozápadne od Orléans. Francúzsky predvoj s 1 500 mužmi, pod velením kapitánov La Hire, de Loré a de Xaintrailles zaútočil na anglických lukostrelcov. Kavalérii stačilo dobiť lukostrelcov, ktorí sa dali na útek, ako sa len dalo. Zatlačení Angličania boli rozdrvení. Narátali 2 až 3 000 mŕtvych a 400 väzňov, vrátane Johna Talbota , ktorý sa ujal vedenia anglických armád.²⁵

23. mája 1430 Janu z Arku zajala burgundská frakcia, skupina francúzskych šľachticov spojená s Angličanmi v Compiègne a odovzdali ju Angličanom.¹⁷ Súd s Johankou sa začal 9. januára 1431, jeho predsedom bol biskup Pierr Cauchon. Johanka zomrela úpálením na hranici 30. mája 1431.¹⁸

Brat Ladven, ktorý ju sprevádzal na popravu spomínal:

Po je smrti prejde ešte 22 rokov kým sa armáda francúzskeho kráľa Karola VII. zrazí s anglo-gaskonskou armádou na brehoch rieky Dordogne pri dedine Castillon (17. júla 1453). Táto bitka sa skončila víťazstvom Francúzov nad jednotkami anglického kráľa a angličania definitívne odtiahli z Francúzska.¹⁹

Na českom tróne počas obdobia neskorého stredoveku vládli títo králi:

• Václav II. z rodu Přemyslovcov (1278 do 1305)
• Václav III. z rodu Přemyslovcov (1305 do 1306)
• Henrich Korutánsky z rodu Menhardovcov (1306)
• Rudolf I. Habsburský z rodu Habsburgovcov (1306 do 1307)
• Henrich Korutánsky z rodu Menhardovcov (1307 do 1310)
• Ján Luxemburský z rodu Luxemburgovcov (1310 do 1346)
• Karol I. (Karol IV.) z rodu Luxemburgovcov (1346 do 1378)
• Václav IV. z rodu Luxemburgovcov (1378 do 1419)
• Žigmund Luxemburský z rodu Luxemburgovcov (1419 do 1437)
• Albrecht z rodu Habsburgovcov (1437 do 1439)
• po Albrechtovej smrti bola koruna ponúknutá Albrechtovi III. Bavorskému, ktorý ju odmietol. Krajinu riadili do r. 1453 české stavy (1440 do 1453)
• Ladislav Pohrobok z rodu Habsburgovcov (1453 do 1457)
• Jiří z Kunštátu a Poděbrad (1458 do 1471)
• Matej I. Korvín z rodu Hunyadyovcov (1469 do 1490)
• Vladislav II. z rodu Jagelovcov ( 1471 do 1516).³⁰

V juhočeskom Husinci neďaleko Prachatíc sa približne okolo roku 1370 narodil majster Jan z Husinca. Počas štúdií v Prahe na artistickej fakulte (roku 1393 bol promovaný bakalárom a roku 1396 majstrom) sa ako študent zoznámil s dielom majstra z Oxfordu Johna Wyclifa, teológa a stúpencu reformy cirkvi. Husove kázne navštevovali nielen mešťania a študenti, ale aj šľachta, členovia kráľovského dvora, dokonca aj sama kráľovná Žofia), jednak odporcov z radov kléru a univerzitných majstrov. Pražský arcibiskup Zbyněk Zajíc z Hazmburku nechal v júni 1410 zhromaždiť a spáliť Wyclifove knihy na dvore svojho Malostranského paláca. Hus podal odvolanie k pápežovi proti zákazu kázania v kaplnkách a spáleniu kníh.

Týmto aktom dal dôvod na proces pred rímskou kúriou, ktorá Husa predvolala na súd. Pre povinnosti na univerzite sa však nedostavil. Pápež potom nad ním nechal vo februári 1411 vyhlásiť kliatbu. V roku 1412 nový pápež Ján XXIII. vyhlásil predaj plnomocných odpustkov, ale Hus a jeho prívrženci proti nim vystúpili. V októbri 1412 zostril pápež kliatbu nad Husom a vyhlásil interdikt nad miestami, kde sa zdržiaval. V súlade s prianím kráľa Václava IV. opustil Hus Prahu a odišiel na vidiek, kde naďalej pôsobil, kázal a spisoval svojej práce. 11. októbra 1414 odchádza Hus z hradu Krakovec do Kostnice kde mal obhajovať svoje učenie. Jan z Chlumu mu odovzdal glejt kráľa Žigmunda Luxemburského. Pre chorobu pápeža Jána XXIII. sa koncil začal až 5. novembra 1414. Kardináli vyzvali 28. novembra 1414 Husa na účasť na rokovaní, krátko potom ho však zadržali. Po väznení v dome riaditeľa chóru kostnickej 6. júla 1415 siedmi biskupi Husa odsvätili; na hlavu mu nasadili papierovú korunu s vyobrazenými čertmi a s latinským nápisom, že je kacír. Koncil mu tým odňal všetky atribúty kňazského práva a zveril Husovu dušu diablovi; telo potom odovzdal svetskej spravodlivosti. Kráľ Žigmund sa obrátil na ríšske knieža Ľudovíta a pokynul mu, aby sa Husa ujal. Následne bol Ján Hus upálený.²⁶ Husove ostatky hodili do rieky Rýn, aby sa z jeho hrobu nestalo pútnické miesto. Husova smrť znamenala na českom území posilnenie reformného hnutia, ktoré prerástlo do husitských vojen.²⁷

Po Husovej smrti začali otvorené nepokoje, najmä proti kléru a rehoľníkom, takže dokonca aj arcibiskup musel utiecť. Kráľ Václav IV. vedený aj svojím odporom voči Žigmundovi, rovnako ako svojou manželkou, naklonenou Husovým priaznivcom, túto revoltu podporoval. Pápež Martin V. ešte ako kardinál, sa zasadzoval o boj proti názorom, ktoré koncil odsúdil, potreboval však k tomu spoluprácu kráľa Václava. Roku 1418 získava Žigmund svojho brata Václava na stranu koncilu, pretože náboženská vojna bola na spadnutie. Vodcovia husitského hnutia a vojenskí velitelia museli opustiť krajinu a katolícki kňazi boli dosadení späť na svoje miesta.²⁸

Najmä po smrti kráľa Václava v roku 1419 dochádzalo v krajine k najrôznejším stretom, ktoré boli začiatkom husitskej revolúcie a vojen, ktoré ju nasledovali. V roku 1420 husiti stanovili svoj program v takzvaných Štyroch pražských artikulách. V tom istom roku založili mesto Tábor, ktoré sa potom stalo centrom husitskej revolúcie.²⁸

Na udalosti v českých krajinách reagoval Žigmund, právoplatný dedič českého trónu, od roku 1420 až do roku 1431 piatimi križiackymi výpravami. Všetky boli porazené. Husitské vojská viedol najskôr legendárny a nikdy neporazený Jan Žižka z Trocnova. Po ňom prevzal vedenie husitských vojsk Prokop Holý.²⁸

Husitský politik a vojvodca Prokop Holý Zdroj: Wikipedia

Ani husiti sa však nevyhli vnútorným rozporom a rozdelili sa na radikálne krídlo (Táboriti s extrémnou pikartskou skupinou a Sirotkovia), ktoré odmietalo akýkoľvek kompromis, presadzovalo obrátenie všetkých obyvateľov Krajín koruny českej ku štyrom artikulám a pokračovanie v bojoch s okolitými katolíckymi krajinami, a umiernených kališníkov, ktorým išlo o dohodu s cisárom a cirkvou a o ukončenie vojny. Spory medzi táboritmi a umiernenými kališníkmi nakoniec viedli k bitke pri Lipanoch, v ktorej 30.mája 1434 sa proti sebe postavili spojené sily Táboritov a Sirotkov na strane jednej a katolíkov a umiernených kališníkov na strane druhej. Bitka skončila zdrvujúcim víťazstvom umiernenej strany a definitívnym zničením radikálnych poľných vojsk. Vodca táboritov Prokop Holý v bitke padol.²⁸

V priebehu roka 1443 Johannes Gensfleisch zur Laden zum Gutenberg zaviedol v Európe tlačiarenský stroj s pohyblivým typom písma.

Gutenbergov hlavný vynález nebola kníhtlač (ako sa niekedy chybne uvádza), tá bola vynájdená už pred ním. Zatiaľ čo predtým sa praktizovala bloková tlač, keď sa každá stránka kompletne odliala, či vyrezala z dreva a potom vytlačila (a mohla sa vyhodiť, na novú stranu musela byť vytvorená nová), Gutenberg prišiel s myšlienkou zostaviť stranu z jednotlivých znakov (písmen), ktoré sa dali preskupiť a znova použiť na inú stranu, čo celú tlač podstatne zlacnilo a urýchlilo. Gutenbergov vynález umožnil tlačiť obrovské množstvá celých kníh (predtým boli tlačené iba časti kníh) a spôsobil tak v Európe informačnú explóziu. ²²

Reconquista („znovudobytie“) sa chápe ako obdobie stredovekého Španielska od vpádu Arabov na Pyrenejský polostrov roku 711 až po dobytie Granady roku 1492. Tieto územia pôvodne obývali kresťania.

22. apríla 1451 sa v Madrigal de las Altas Torres narodila Isabela I. dcéra kastílskeho kráľa Jána II. Kastílskeho a jeho druhej manželky Isabely de Avís (Portugalskej). Budúca kráľovná Kastílie sa narodila popoludní na Zelený štvrtok.²⁹ Keď sa kráľovi Jánovi II. narodila Izabela mal už dvadsaťročného syna Henricha. Ten v roku 1454 nastúpil na trón. Princeznú Izabelu poslali so svojou matkou Izabelou Portugalskou do Arévalo. Tu sa jej dostalo najlepšieho vydelania a výchovy. Na radu arcibiskupa Alfonsa Carrilla si Isabela vzala za manžela nápadníka aragónskeho kandidáta Fernanda, syna a dediča. Všetko prebehlo v maximálnej tajnosti. 5. septembra 1469 odišiel Fernando zo Zaragozy preoblečený za sluhu a v sprievode iba šiestich ľudí. O štyri dni neskôr sa konal svadobný obrad, ktorého súčasťou bolo aj požehnanie, aj v politickom zmysle, arcibiskupa Carrilla. Na druhý deň, ako bolo požadované, bolo manželstvo riadne uzavreté v svadobnej komore pred vybranou skupinou svedkov.³⁵  11. decembra 1474 nečakane zomrel Henrich IV. , čo Izabela okamžite využila a 13. decembra sa nechala v Segovii vyhlásiť za kráľovnú Kastílie. To vyvolalo vojnu medzi Izabelou a časťou šľachty, podporovanú Portugalskom, ktorá chcela presadiť dedičský nárok Jany „la Beltraneja.“ Vo vojne o dedičstvo nakoniec Izabela zvíťazila. Po víťazstve manžela Ferdinanda nad Portugalcami v bitke pri Toro (1. marec 1476) ešte tri roky potláčala odpor v Extremadure a Andalúzii. Nakoniec bol 4. septembra 1479 v Alcacovas uzavretý mier, ktorým Portugalsko uznalo vládu Izabely a Ferdinanda v Kastílii. V roku 1479 zomrel aragónsky kráľ Ján II. a na trón nastúpil Ferdinand, čím došlo k dynastickému zjednoteniu oboch kráľovstiev, ktoré si však zachovali právnu autonómiu. Medzi najvýznamnejšie roky Izabelinej vlády patrí rok 1492. Po jedenásťročnej vojne bola pádom Granady, posledného maurského kráľovstva na Iberskom polostrove, zavŕšená reconquista. 2. januára 1492 prijala Izabela spolu s manželom od posledného maurského vládcu Boabdila kľúče od mesta. Okrem toho boli v tomto roku podmanené aj Kanárske ostrovy.

Izabela Kastilská spolu so svojim manželom Ferdinandom II. Aragónskym položila základy španielskeho národného štátu. Podpory panovníčky sa dočkal aj Krištof Kolumbus (lat. Christophorus Columbus), ktorý 3. augusta 1492 vyrazil na výpravy do Indie, ktorá viedla k objaveniu Ameriky.³⁶

12. októbra 1492 v skorých ranných hodinách po 37-dennej plavbe Krištof Kolumbus pristál na druhom brehu Atlantiku. Kolumbus nebol prvým Európanom, ktorý pristál pri americkom kontinente. Päťsto rokov pred Kolumbom, doplávali do Ameriky Vikingovia. Pre Európu objavil Ameriku skutočne až Kolumbus, hoci si to sám až do svojej smrti nechcel pripustiť a presviedčal seba i ostatných, že doplával k ostrovom východne od Japonska a Indie.³⁷ Všetky dochované dokumenty, ktoré napísal Kolumbus, sú v kastílčine. Tieto záznamy napovedajú, že Kolumbus pochádzal zrejme z dnešného Španielska, kde v polovici 15. storočia žila výrazne väčšia židovská komunita. Podľa vedcov Kolumbus musel skrývať svoj pôvod a pravdepodobne aj svoje náboženské vyznanie kvôli perzekúciám, ktorým čelili židia na konci 15. storočia na Pyrenejskom polostrove.³⁸

Pápež Alexander VI. bulou „Inter Caetera“ z mája 1493 priznal španielskym panovníkom nadvládu nad objavenými územiami, čo viedlo neskôr k vytvoreniu španielskej ríše, nad ktorou Slnko nezapadlo.³⁶

Pivo v tomto období

Teplé obdobie, ktoré panovalo Európe od 8. storočia, zabezpečilo ideálne poľnohospodárske podmienky, ale tento rozkvet sa skončil začiatkom 14. storočia. V rokoch 1315 až 1317 sa na veľkých častiach európskeho kontinentu, vyskytol prvý ťažký hladomor s miliónmi mŕtvych, vďaka silným daždom a chladnému počasiu.⁴⁰ Pokles teplôt spôsobil, že vinárstvo bolo vo veľkej časti severnej Európy neudržateľné a vďaka novým poľnohospoídárskym technikám sa výrobky z obilia stali základom európskej stravy.⁴¹ Druhou vážnou ranou pre tento kontinent bolo vypuknutie moru v roku 1347, ktorý v nasledujúcich rokoch zabil najmenej tretinu európskeho obyvateľstva. Roľníci neobrábali svoje polia, nakoľko na poliach nemal kto robiť, čo ešte viac zhoršilo zásobovanie.³⁹ 

Situácia bola veľmi vážna a aby sa ľudia nebúrili, úrady často určovali maximálnu cenu chleba, no nie vždy so žiadúcim efektom.³⁹ Cisári a králi povoľovali stavbu pekárenských pecí a stanovovali hmotnosť a cenu chleba. Dozor nad nariadeniami mala „Brotpolizei“ tzv. chlebová polícia. Každý, kto nedodržiaval pravidlá „Brotpolizei,“ musel pykať. Snahy obísť cenové stropy boli často drasticky trestané. Písomný záznam okolo roku 1500 opisuje parížskeho pekára oblečeného len v košeli, ktorí bol verejne zbičovaný a musel si kľaknúť pred kostol Notre Dame a prosiť o odpustenie.⁴⁰ Obchodníci s obilím v tomto období už obchodovali už aj cez štátne hranice a zásoby obilia vyvážali do krajín, ktoré ponúkali vyššie ceny. V iných prípadoch boli pekári nútení rok či dva fungovať so stratou.³⁹

Devastácia obyvateľstva čiernou smrťou spôsobila pokles cien obilia, čo zvýšilo spotrebu piva a umožnilo zvýšiť výrobu piva.⁴² Pivo sa rozdávalo zadarmo pri náboženských obradoch, ktoré neumožňovali významný komerčný trh. S rastom cestujúcich obchodníkov v tomto období sa začali rozvíjať taverny a hostince, pretože obchodníci sa potrebovali najesť, potrbovali prístrešie, pivo, hlavne v nizozemsku a severnom Nemecku, v regiónoch s najvyššou mierou hanzovej nadvlády nad obchodom s pivom.  Mnohé z týchto krčiem boli vo vlastníctve kláštorov.⁴¹ 

Počas storočnej vojny Anglicka s Francúzskom v rokoch 1431 až 1441 nastali extrémne chladné a dlhé zimy, čo spôsobilo prudký nárast cien chleba v celej Európe. Na mnohých miestach ľudia jedli pokazené obilie, ktoré spôsobovalo otravu vďaka kontaminácii mikroskopickými vláknitými hubami (plesňami).³⁹

Postupne počas 14. a 15. storočia pivo čoraz viac nahradzovalo víno v miestach, kde bolo víno preferovaným alkoholický nápojom. Pivo sa postupne stávalo charakteristickou črtou mestského života v severnej Európe do 16. storočia. Keďže pivovary boli zvyčajne malé, na výrobu nápoja v takom veľkom množstve bolo potrebných veľa prevádzok. V mestách bol veľký počet podnikateľov, ktorí potrebovali mužskú pracovnú silu. Podnikatelia taktiež sedeli v mestských zastupiteľstvách a prijímali politické rozhodnutia, dokonca aj rozhodnutia o regulácii a podpore pivovarníckeho priemyslu, ktoré súviseli aj s ekonomikou miest. Výroba a predaj podliehali zdaneniu a tieto dane sa ukázali ako nevyhnutné pre finančné zdravie miest. Podiel príjmov z odvodov z piva bol často vyšší ako tretina a v niektorých prípadoch tvoril polovicu z celkového výberu dane. Pivovarnícky priemysel zmenil občiansky život. Pivovarníci potrebovali čerstvú sladkú vodu, preto mestá stanovili pravidlá proti znečisťovaniu potokov a studní. Niekoľko miest dokonca vyvinulo systémy dodávok vody do pivovarov, čo bolo prospešné aj pre ostatných obyvateľov miest. Rozšírenie výroby piva malo tiež vplyv na život na vidieku, zvýšila sa produkcia jačmeňa a iných obilnín určených na varenie a v niektorých miestach sa rozvinulo chmeliarstvo. Chmeľ a nový typ piva hrali v mestskom živote vrcholnej stredovekej severnej Európy transformačnú úlohu.⁴⁵

Svätá rímska ríša

V roku 1303 bolo v Norimbergu prvýkrát stanovené, že sa na výrobu piva môže používať iba jačmeň. Vedeniu mesta nešlo o čistotu piva, ale o zamedzenie hladomoru. Všetky ostatné obilniny sa mali používať na pečenie, nie na varenie piva. Približne v rovnakom čase Nemecko získalo aj svoje prvé „dvorné pivovary“, nakoľko kniežatá už nechceli byť závislé na dovoze piva z miest alebo kláštorov.⁴³

Pivovarnícke odvetvie sa dramaticky zmenilo!

Chmeľ sa stal exportným tovarom. Dovážal sa z Durínska, Poľska, Česka. V polovici 14. storočia mal Norimberg vlastný trh s chmeľom, na ktorý dohliadali dvaja prísažní mestskí úradníci. Trhy boli dokonca venované predaju chmeľu tak, že mestské samosprávy na severonemeckom pobreží stanovili pravidlá pre tento obchod.⁴⁴

Najväčšími exportnými centrami chmeleného piva sa stali prístavné mestá v severnom Nemecku, členovia obchodného združenia Hanzy vrátane Brém, Wismaru a Rostocku, ale predovšetkým Hamburg. Preprava piva po súši predražovala cenu piva, no vodná doprava bola oveľa lacnejšia. Vysoké dopravné náklady nám ukazujú, prečo v pivnom obchode dominovali prístavné mestá.⁴⁴ Pivo sa vyvážalo oveľa jednoduchšie a malo vyššiu ziskovú maržu ako iné komodity.⁴¹

Nový štýl varenia piva dal Hamburgu názov „Brauhaus der Hanse“ (Pivovar hanzovej ligy). Mnohé z nemeckých miest sa tiež stali členmi Hanzovej ligy, obchodnej konfederácie miest, ktoré zistili, že pri obchodných rokovaniach s kráľmi a princami majú väčšiu váhu.⁴⁵

V 40. rokoch 14. storočia prepukla v Európe epidémia moru a tá výrazne zdecimovala európske obyvateľstvo, no výroba piva aj napriek tejto katastrofe naďalej stúpala. Okolo roku 1360 bolo v Hamburgu v prevádzke viac ako 450 pivovarov a kapacita výroby bola asi 300 litrov na každého obyvateľa mesta.⁴⁵ V roku 1376 bolo 475 pivovarov z celkového množstva 1075 hamburských remeselných podnikov pivovarníkov a tí vyviezli 13 300 000 litrov piva.⁴¹ Dokonca aj rímsky cisár Karol IV. ocenil prosperujúci hamburský pivný priemysel.⁴⁵ Z Hamburgu sa vyvinulo popredné obchodné centrum s chmeľom v Európe, kam sa chmeľ dovážal po rieke Labe aj z Čiech. Tento ďalekosiahly obchod umožnil kompenzovať regionálne neúrody. Ešte významnejší bol obchod Hanzovej ligy so sladom.⁴¹

Keďže pivovarníci sponzorovali východné sýpky v Prusku, Pomoransku a Meklenbursku, boli nezávislí od miestnych dodávok obilia a mohli si vždy dovoliť použiť výberové obilie a uvariť silné pivo konštantnej kvality. Navyše mestá ako Stralsund sa špecializovali na sladovanie a vyvážali veľké množstvá sladu. Veľkovýroba chmelených „exportných“ pív si samozrejme vyžadovala špeciálne výrobné postupy. Ovos ako tradičná pivovarnícka obilnina bol nahradený počas 14. a 15. storočia jačmeňom. Niektoré pivá obsahovali značné množstvo pšeničného sladu. Slad sa sušil na vzduchu alebo pražil, výsledkom čoho boli „biele“ alebo „červené“ pivá, pričom druhý typ tvoril väčšinu. Zmenila sa aj výrobná technológia. Začalo to pivovarskou vodou, ktorú už od roku 1291 v Lübecku čerpali a dodávali vodné mlyny. Počas varenia chmeľu so sladinou (chmelovar) aby sa využilo jeho využitie, bolo potrebné optimalizovať varné nádoby a technológiu ohrevu. Až do začiatku 14. storočia vo vidieckom pivovarníctve prevládali drevené kade a v mestách sa používali železné hrnce s objemom nepresahujúcim 600 l. Príprava mladiny a fermentácia sa často uskutočňovali v rovnakých nádobách. Čoskoro sa však začali používať väčšie medené kade s kapacitou niekoľko tisíc litrov. Výsledkom bolo nielen výrazné zvýšenie kvality, ale aj vyššia ziskovosť. Mestské kade svojou kapacitou predčili najmä kláštorné kotly – najväčších konkurentov mestských.⁴¹ Pivo mestských pivovarníkov bolo vyrobené z rovnakých ingrediencií a rovnakým spôsobom ako pivo vidieckych pivovarníkov, ale v kvalite pív bol zjavne výrazný rozdiel. Mestskí pivovarníci mohli vyrábať lepšie pivo. Prístup k lepším surovinám a lepšiemu vybaveniu, úspory z výroby vo väčšom meradle a lepšie distribučné metódy, to všetko fungovalo v ich prospech. Špecializovaní mestskí pivovarníci mali pravdepodobne väčšiu šancu praktizovať a experimentovať ako ich vidiecki kolegovia. Vidiecke pivovarníctvo ale nezaniklo.⁴⁴

V Hamburgu začiatkom 14. storočia formalizovali spojenie medzi pivovarom a krčmou, nariadili, aby sa pivo pre verejnosť predávalo len v budove, kde sa varilo. Takéto extrémne obmedzenia boli zriedkavé. Krčmári, ktorí neboli sládkami, boli často chudobní a požičiavali si peniaze od svojho dodávateľa piva. Zaviazaní dlhom pivovarníkovi sa stávali viazanými ako predajcovia piva tohto pivovarníka. Krčmy boli trvalými inštitúciami často na vhodných miestach, vedľa trhovísk alebo v prístavoch a stávali sa miestami na stretávanie a podnikanie.⁴⁴ Do 15. storočia bolo v tomto meste viac ako 500 pivovarov a viac ako 100 debnárov vyrábajúcich sudy na pivo na prepravu a skladovanie. Pivovarníci v Hamburgu boli často najbohatšími ľuďmi v meste, pretože ich výdavky často predstavovali iba približne 30% ich príjmov.⁴¹

Vo Flámsku zaviedli daň z hamburského piva, ktorá umožňovala dovoz iba brémskeho a anglického piva bez poplatkov, aj Holandsko malo podobné predpisy týkajúce sa hamburského piva. V roku 1403 gróf Albert z Holandska nechal hamburské pivo bez dane vstúpiť na holandské trhy. V roku 1365, bolo 72 zo 78 dovozcov piva v Amsterdame z Hamburgu.⁴¹ Počas rôznych časových období, keď sa za pivo neplatili žiadne clá až po jeho uvalenie sa hamburské pivo sa aj napriek tomu dovážalo. Až neskôr sa chmelené pivo holanďania naučili variť sami.⁴⁹

Podobné regulačné vzorce sa objavili aj v Škandinávii. Dáni počas určitého obdobia neplatili žiadne dovozné clá z nemeckého piva, no potom sa to zmenilo. Z dlhodobého hľadiska bola dominancia nemeckého pivovarníctva v Škandinávii kvôli technologickej zaostalosti väčšiny vtedajších regiónov. Škandinávske pivo je dodnes svojou chuťou, farbou a procesom varenia veľmi podobné nemeckému pivu. V roku 1351 švédsky kráľ Erik udelil voľný obchod s pivom vyrobeným vo Wismare. Na začiatku 14. storočia predstavoval vývoz chmeľu zo Švédska do nemeckých miest 15% celkového švédskeho vývozu. Nemecká dominancia v pivovarníckom obchode uľahčila expanziu ďalších komodít. Jediné národy, ktoré nevedeli, že by nemeckí obchodníci a mestá dominovali v pivovarníckom priemysle, boli tie, ktoré im bránili v obchodovaní.⁴¹ 

Iné nemecké mestá sa tiež snažili napodobniť úspešný model hamburského pivovarníckeho priemyslu a snažili sa pomocou chmeľu vyrobiť trvanlivejšie pivo vhodné na miestnu spotrebu aj na vývoz.⁴⁵ Ďalšie dôležité pivovarnícke centrá spojené s hanzovou ligou boli: Wismar, Rostock, Lübeck a Danzig (Gdaňsk). Na vrchole svojej moci hanza ovládala asi 1 000 lodí a spotreba piva vlastnou flotilou mohla dosahovať viac ako 250 000 hl ročne, ak sa zohľadnia množstvá spotrebované v tom čase. Väčšina piva sa vyvážala; v čase najväčšieho rozkvetu predávala Hanza do zahraničia výrazne viac ako 500 000 hl ročne.⁴¹

Začiatkom 15. storočia bolo v hanzovnom meste Lübeck 49 pivovarov. Vyrábali mestské pivo a špeciálne exportné pivo, ktoré sa dodávalo do celej oblasti Baltského mora, Anglicka a Holandska.⁴⁵ 

Mesto Braunschweig stojí za vznikom slávneho piva Braunschweig Mumme.⁴⁶ Prvou doloženou zmienkou o tomto nápoji je faktúra, ktorá je datovaná do roku 1390.⁴⁷ Sila piva sa pohybovala od slabého po silné v závislosti od spôsobu varenia. Je to jedno z prvých čiernych pív zaznamenaných v histórii⁴⁶ a vyrábali ho mnohé pivovary v tomto meste.⁴⁷

V Lier v roku 1390 zriadili mestský pivovar aj s mlynom. Budova nielen umožňovala obyvateľom, alebo ich služobníkom, vyrábať si vlastné pivo, ale tiež rozbíjala monopol predaja, ktorý si užívalo niekoľko špecializovaných komerčných pivovarov. Mesto udržiavalo alternatívny zdroj piva z politických aj ekonomických dôvodov. Výroba v mestskom pivovare sa v neskorom stredoveku ukázala byť pomerne stabilná. V Bruges mali podobný pivovar, ktorý prenajímali pre kohokoľvek, kto mal vlastné suroviny a vopred zaplatil spotrebnú daň.⁴⁴

Bavorsko vždy patrilo a bolo vinárskou oblasťou a pitie vína tu malo dlhú tradíciu. V celom Bavorsku, od Álp po Dolné Franky, po stáročia formovali vinohrady krajinu. Hanzový obchod s pivom zmenil Bavorsko z najsevernejšej hranice holdujúcej vínu na juh krajiny ktorá položila základy Oktoberfestu a Hofbrauhausu. Práve táto oblasť Nemecka sa najviac nezmazateľne spája s konzumáciou nového typu chmeleného piva, ktoré vytlačilo „gruit.“ ⁴¹ V roku 1487 v mníchovskom vojvodstve bol po prvýkrát prijatý zákon o čistote piva (Rein-heitsgebot). Rein-heitsgebot je súhrnný názov pre sériu nariadení obmedzujúcich prísady v pive (voda, jačmeň, chmeľ, kvasinky ešte vtedy neboli známe) a je známy milovníkom piva na celom svete ako štandard kvality. Toto nariadenie je najvplyvnejším predchodcom moderného Reinheitsgebot-u prijatého v roku 1516 vo Svätej Rímskej ríši.⁴⁸

V 1447 v Bruggy (Flámsko) zvolali asociáciu pivovarských pracovníkov (Fraternitas Sancti Vincenti) na svoju ochranu pred „krčmármi, ženami, starostom.“ Vznik pivovarníckych cechov je indikátorom transformovania od domáceho varenia piva na profesionálne (a ziskové) varenie piva.⁴¹

Varenie chmeľového piva sa rozšírilo cez severnú Európu do Poľska a na ďaleký východ do Rigy, do Škandinávie na severe, do Nizozemska a Anglicka na západe.⁴⁵ 

České kráľovstvo

Remeselná výroba sladu a piva sa v Česku rozvíjala od 12. storočia, kedy boli zakladané nové kráľovské a neskôr šľachtické mestá, ktoré dostávali rad výhod.⁵⁵

Pivo sa najskôr varilo pre vlastnú potrebu mešťanov a až časom sa začalo aj predávať.⁵⁹ Neskôr sa toto právo začalo rôznymi cestami obmedzovať na čoraz užší okruh mešťanov.⁵⁴

Právo míľové bolo jedno zo stredovekých mestských privilégií, ktorého cieľom bolo chrániť mestské podnikanie. Rovnako ako ostatné mestské práva ich udeľoval panovník v prípade kráľovských miest, či majiteľ, pokiaľ išlo o mesto poddanské. Toto právo zaručovalo monopol remeselníkov združených v cechu na prevádzkovanie a predaj svojich výrobkov či služieb (napr. pohostinstvo) nielen vo vnútri mestských hradieb, ale aj v okruhu približne jednej míle okolo mesta, pričom vzdialenosť sa počítala od mestských priekop. Táto vzdialenosť vidiekom umožňovala absolvovať cestu na mestský trh a späť počas jedného dňa. Na českom území je najstaršie míľové právo známe z roku 1224, kedy ho kráľ Přemysl Otakar I. udelil Opave. Z českých miest získala míľové právo ako prvá Polička. Najstaršie míľové práva boli zamerané proti vidieckym krčmám a na konci 13. storočia začali zahŕňať aj zákazy varenia piva, a postupne dochádzalo k rozširovaniu embarga na ďalšie dedinské služby a remeslá.⁵⁸

Právo várečné je prisudzované kráľovi Václavovi II. (1278-1305). Právo várečné bolo prideľované mestským domom, nie osobám. Ceny tovaru sa udržovali na rovnakej výške a mešťania aj panovník mali z tohto práva stály a istý prospech, nakoľko sa od počiatku remeselnej výroby piva a jeho čapovania platili panovníkovi rôzne poplatky.⁵⁵

Václav II. založil v roku 1285 kláštor pri kostole sv. Tomáša. Jedná sa o najstarší augustiniánsky kláštor v Česku. Vo vrcholnom stredoveku sa niekoľkokrát rozšíril. V roku 1358 prikúpil jeho opát od istého malostranského mešťana prázdnu susednú parcelu, na ktorej nechal postaviť pivovar, kde mnísi začali variť výdatné čierne pivo. Výnosné právo váreční udelil kláštoru Karol IV. a augustiniáni tak mohli dodávať pivo celej ľavobrežnej Prahe. Chmeľ sa vtedy pestoval na ostrovoch na Vltave. Varenie piva pri sv. Tomášovi bolo prerušené len raz, a to v prvej polovici 15. storočia. Kláštor sa vtedy stal terčom Pražanov naklonených husitom, ktorí ho vyrabovali a vypálili. Augustiniáni sa sem vrátili až okolo roku 1450, no ešte pár rokov trvalo, kým obnovili aj pivovar.⁵⁶

V roku 1330 bola v Prahe vydaná konšelská listina, podľa ktorej mali právo várečné len domy vo vnútri hradieb mesta, čo prevzali aj iné mestá a obce. Mestské domy sa začali rozlišovať na právovárečné s právom varenia a výčapu piva a na nákladnícke, kde sa pripravoval slad, ale nemali zariadenie na varenie piva. V praxi to fungovalo asi tak, že majitelia nákladníckych domov používali na varenie piva vybavenie svojich susedov alebo si vypožičiavali vybavenie od mesta, samozrejme za poplatok.⁶⁰ Výroba piva sústredila len do domov, do ktorých si bohatší mešťania zaobstarali nákladnú techniku. Postupne však vznikla potreba odbornej pomoci, tj. práca sladovníkov a pivovarníkov.⁵⁹

Výrobou sladu sa zaoberali sladovníci v sladovniach. Mletie sladu, prebiehalo v mlynoch. Pivovarníci potom riadili varenie piva v pivovaroch. Z odborníkov sa vytvárali spolky a neskôr cechy. Tieto dve remeslá sa na čas úplne oddelili. Prvé remeslo, sladovníctvo, zastával sládok, ktorý mal na starosť vyrábať slad. Druhé remeslo, pivovarníctvo, ktorú zahŕňalo fázu varenia a kvasenia, obstarával pivovarník (niekedy zvaný pivovárčí či vodovar).⁵⁹ Celý tento výrobný proces zastrešoval nákladník výroby piva – právovárečník. Rozdiel medzi kvalifikovanými remeselníkmi a nekvalifikovanými nákladníkmi sa prejavil v neúspešných snahách sladovníkov získať výhradné podnikateľské právo k celému procesu výroby piva. Sladovníci zostali samostatným cechovým remeslom, nákladníci ďalej najímali sladovníckych a pivovarníckych odborníkov a organizovali výrobu a predaj piva.⁵⁴

Počas celého stredoveku bol jačmeň ako základná surovina na výrobu piva dopravovaný z polí priamo do jednotlivých domov. Tie boli už pri ich zakladaní priestorovo a funkčne prispôsobované na skladovanie obilia, o čom svedčí existencia obilných pivníc. Následná výroba jačmenného sladu viedla k vybudovaniu špeciálnych sladovní, ktoré vyžadovali rozložitú miestnosť zvanú humno, kam bolo možné rozprestrieť namočený jačmeň na klíčenie. Humná sa preto nachádzali najčastejšie na prízemí či v pivnici domu a nachádzala sa v susedstve zaklenutého priestoru s dymovou prevádzkou, ktorú tvoril hvozd. Tu sa naklíčený jačmeň sušil. Získaný slad bol následne odvážaný na mletie do mlynov a odtiaľ potom putoval späť k majiteľovi, ktorý z neho varil pivo.⁵⁷

S rozvojom remesiel boli zakladané cechové spoločenstvá.⁵⁵ Prvé cechy boli cechy sladovníkov; neskôr boli spoločné aj s pivovarníkmi. Sladovnícky cech býval v meste, spolu s mäsiarskym, najpočetnejším a najmajetnejším.⁵⁰ Cechy sa najskôr starali o ochranu práv mešťanov proti šľachte, neskôr určovali poradie varenia piva, koľko smú jednotliví členovia uvariť várok, určovali ceny surovín, piva, rozhodovali o dedičských nárokoch právováračov a nákladníkov, starali sa o odbornú výchovu nasledovníkov, kontrolovali ale aj morálku svojich členov. Ďalej reprezentovali sladovnícky a pivovarský odbor v mestských radách a na slávnostiach. Cechy vydávali svoje poriadky, mali svojich patrónov, odznaky, zástavy a symboly práva.⁶¹

Prvý sladovnícky cech v Českom kráľovstve vznikol v Brne v roku 1353. Jeho cechový poriadok okrem povinností určuje, koľko meríc obilia sa musí vziať na slad a koľko piva sa z toho môže uvariť. Taktiež stanovuje pokuty pre tých, ktorí navaria viac, než je povolené. Je v nich tiež stanovený rozdiel medzi sladovníkom s vlastným domom a sladovníkom bývajúcim v nájme, ktorý mohol robiť slady iba svojim spolumešťanom. Uvádza sa tu aj plat za odvedenú prácu a ďalšie ustanovenia týkajúce sa života v cechu. Do bratstva sladovníkov náležali vedľa samotných sladovníkov tiež všetci pivovarníci, majster pivovarník, mládok, čeľaď, šrotéri, členkami cechu sa mohli stať aj vdovy, pokiaľ sa nedopustili ničoho proti svojej poctivosti.⁶²

Sladovníctvo malo v cechovom znaku nástroje používané pri príprave piva: dve limpy, hrablo, vidrovačku, alebo šoufek.⁵⁹

Limpa – drevený nástroj, ktorý slúžil na zhrňovanie kvasných pokrývok po kvasení a na prehadzovanie sladu.

Hrablo – tiež hreble bolo určené na premiešavanie piva v kvasných kadiach.

Vidrovačka – drevená lopata, ktorou sa prehadzoval slad na humne.

Šoufek – šoufekom sa preťahovalo (prevzdušnilo) pivo v kvasných kadiach. U Machka sa môžeme stretnúť okrem výrazu šoufek aj s výrazom šouf, popisuje ho ako naberačku „s dlhým držadlom na plnenie vozníc a pod.“⁵³

Čoskoro začalo medzi sladovníkmi a právovárečníkmi dochádzať k sporom.⁵⁰ Pivovarstvo nebolo stále uznané remeslo a naopak, sladovníci chceli získať monopol výroby piva.⁶¹ Rozhodnutie kráľa Václava IV. z roku 1398 však hovorilo, že právo variť pivo patrí všetkým mešťanom, pretože je to obchod. Sladovníctvo, na rozdiel od pivovarníctva, ale bolo vedené ako samostatné remeslo a to znamenalo, že sladovník už nemohol vykonávať iné remeslo. Zatiaľ čo právováreční mešťania mohli okrem varenia pivo prevádzkovať aj ďalšiu profesiu. Ďalší spor vypukol za vlády Vladislava II. Jagelovského v roku 1477. Súd však znovu potvrdil pôvodné rozhodnutie, že právovárečníci môžu, okrem varenia piva, mať aj ďalšiu živnosť.⁵⁰ Právováreční mešťania, ktorí neboli zároveň sladovníkmi, nesmeli vyrábať slad na predaj tretej osobe, pretože by tým narúšali výsady sladovníckeho remesla. To bolo jediným víťazstvom sladovníkov v tomto spore. Avšak aj ich sa týkal určité obmedzenia, niektoré mestá im zakazovali vyvážať slad mimo svojich hradieb, prípadne ho predávať okolitej šľachte. Medzi právovárečníkmi a sladovníkmi existovali spory ktoré aj naďalej napriek tomuto nariadeniu panovali ďalej.⁵¹

Novým prvkom vo vtedajších hospodárskych vzťahoch bolo zakladanie vrchnostenských veľkostatkov. Išlo nielen o hospodársku, ale aj o spoločenskú zmenu. Šľachta mení svoje postavenie tým, že už nechce byť závislá na naturálnych a peňažných dávkach svojich poddaných a púšťa sa do podnikania. Stredoveký feudál sa mení na vrchnostenského veľkostatkára. Na veľkostatku bola využívaná prevažne poddanská pracovná sila, len na niektoré špeciálne práce boli pracovníci najímaní. Tiež vo funkcii sládka bola využívaná námezdná pracovná sila. Feudáli sa začali správať ekonomicky a snažili sa zvyšovať zisky zo svojich statkov. Okrem tradičných poľnohospodárskych odborov, ako bolo pestovanie plodín a chov dobytka a rýb, sa šľachta púšťala aj do iných odvetví, ktoré mali na roľnícku produkciu priamu nadväznosť. Je pochopiteľné, že výroba piva k tým najviac vyhľadávaným. Spočiatku však bolo pivovarníctvo považované za odbor nedôstojný vrchnosti. Šľachtu nenechali chladnými príjmami z piva, ktoré plynuli mestským pokladniam. A tak od druhej polovice 15. storočia sa feudáli snažili získať kontrolu nad predajom piva, podporovali konkurencieschopnosť pivovarov svojich poddanských miest a potierali domáce varenie piva na svojom panstve.⁶³

Už v roku 1484 sa mestá sťažovali, že niektorí šľachtici porušujú míľové právo a znemožňujú odbyt mestského piva na svojich statkoch.⁵⁰

V roku 1364 prijal rímskonemecký cisár a český kráľ Karol IV. Luxemburský výnos:

„Novus Modus Fermentandi Cerevisiam.“

Toto nariadenie sa snažilo zlepšiť kvalitu piva svojou „novou“ metódou varenia, ktorá od pivovarov vyžadovala použitie chmeľu. Týmto dekrétom sa muselo riadiť celé Sväté rímske impérium a nemecký národ, ku ktorému patrilo Brabantsko a cisárske Flámsko (Rijks-Vlaanderen), región na východ od Šeldy. 

Karol IV. nikoho nenútil používať chmeľ, naopak, ľudia to už roky robili. Vo Flámsku, v regióne na západ od rieky Šeldy, sa však potvrdilo právo používať Gruit a v dôsledku tohto rozdelenia sa diverzifikovala belgická pivná kultúra. Sládkovia vo Flámsku a Brabantsku varili chmeľové pivá, ktoré sa udržiavali dlhšie, zatiaľ čo gruit pivá sa naďalej varili vo Flámsku, kde ich pivovarníci okysľovali, aby uchovali ich dlhšiu trvácnosť. To viedlo k vývoju červenohnedých pív.⁵²

Podľa českého historika Staněka, český kráľ Karel IV. zakázal vyvážanie sadeníc chmeľu do zahraničia. Tento zákon uplatňovali aj ďalší vládcovia až po Máriu Teréziu. Staněk uvádza citáciu z rukopisu Svätovítského z konca 14. storočia, kde stojí zmienka o pivných hrncoch a nariadenie z konšelskéj listiny z roku 1330, kto má právo robiť slad. Ďaľej Staněk cituje Jana Brtína z Ploskovic a Mikuláše Černobýla, ktorí vo svojich spisoch o hospodárstve píšu:

Z písomnej správy sa dozvedáme, že v roku 1341 bol v Domažliciach založený pivovar. Pivo sa tu varilo už oveľa skôr. No uvedenou listinou kráľ Ján Luxemburský iba schvaľuje nariadenie mestskej rady, vykazujúce sladovníkov z mesta na predmestí kvôli častým požiarom.⁶⁵

V Třeboni sa začalo variť už od roku 1379, kedy ho začali vyrábať mnísi v augustiniánskom kláštore.⁶⁷

V roku 1460 biskup Tas z Boskovic obnovil právo várečné vyškovským mešťanom, o ktoré prišli v čase husitských vojen. Je známe, že krajom v lete roku 1423 ťahali pod velením Diviša Bořka z Miletínska husitské vojská ktoré, zničili biskupský hrad vo Vyškove. Potom sa v roku 1432 na Vyškovsku objavili husiti s Prokopom Holým, ktorí dobyli všetky hrady a zámky až na hrad v Lulči a zvlažovali svoje vyprahnuté hrdlá pivným mokom. Ten sa varil na vyškovskom zámku. Túto historickú pravdu potvrdzujú aj záznamy v súpise biskupských statkov, podľa ktorých všetci vyškovskí mešťania museli posielať svojich poddaných na práce tzv. manipulácie s pivom. Týmto pracovníkom sa hovorilo „lyžníci.“ Aj ďalší biskupi okrem cirkevných povinností venovali nápadnú pozornosť vyškovskému pivovaru. Po Tasovi to bol biskup Stanislav Turzo, ktorý v roku 1498 potvrdil vyškovskému mešťanstvu právo várečné so všetkými privilégiami vrátane míľového práva.⁶⁴

Prvá písomná zmienka o podniku U Fleků sa datuje do roku 1499. Vtedy dom kúpil sladovník Vít Skřemenec. Pivovar U Fleků je jedným z mála pivovarov v strednej Európe, kde sa pivo varí bez prestávky dlhšie ako 500 rokov.⁶⁶

Francúzske kráľovstvo

Podľa francúzskeho historika Fernanda Braudela bola Európa v období stredoveku a raného novoveku rozdelená na pivnú oblasť a vinársku oblasť, sever je „krajinou piva a nápojov vyrobených z fermentovaného obilia.“ Táto pivná oblasť začala v Škandinávii a v európskom Rusku, pokračovala po veľkých častiach Nemecka a východnej Európy, pokrývala Britské ostrovy a expandovala do stredoeurópskych nížin a na územie Nizozemska. Táto pivárska oblasť nebola v žiadnom prípade statická. Na konci stredoveku a 16. storočia sa rozšírila na juh a zasiahla Alpy, južné Nemecko a severné Francúzsko.⁶⁸

Jazyk sa neustále vyvíja a slová ako „Cervoise,“ alebo „le vin de Pélus“ víno vyrobené z fermentovaného jačmeňa) budú nahradené slovom „bierre.“ Vtedajší podnet na to dal francúzsky kráľ Jean II. le Bon (Jána II. Dobrý) v rokoch 1350 až 1364. Jednalo sa o odlíšenie chmeleného nápoja „bierre“ od nápoja s aromatickými rastlinami „cervoise.“ ⁶⁹

Prvé nariadenie pivovarníkov z osady Arras, známych ako „Eswart des Goudaliers“ pochádza zo 6. septembra 1394.⁶⁹ Text „Eswart des Goudaliers d’Arras“ je uznávaný historikmi ako najstarší text kodifikujúci osvedčené postupy výroby „goudale,“  doslova „dobrého piva.“ ⁷⁰  

Pivovarská hviezda, pivovarská hviezda alebo pivovarnícky kríž je prastarý alchymistický symbol, ktorého používanie je doložené od roku 1397 v komunite pivovarníkov a sladovníkov. Symbolické znázornenie pivovarníckej alchýmie implementujúce štyri živly (zem, oheň, voda a vzduch), pôvodne slúžilo na odohnanie zlých duchov alebo požiarov s cieľom chrániť pivo.⁷¹

Pivovarský kríž, pochádza zo Šalamúnovej pečate, symbolizuje splynutie 4 prvkov, ktoré vstupujú do hry pri výrobe piva: Zem, ktorá poskytuje obilie, vodu a vzduch, ktoré umožňuje klíčenie, vodu a oheň, ktoré vytvárajú miešanie, oheň a vzduch, ktorý spúšťa fermentáciu. Iný výklad hovorí, že v stredoveku pozorovanie nahradilo poznanie; biochémia a mikrobiológia neboli známe, takže úspechy či neúspechy sa pripisovali okultným silám. Kríž by bol potom šťastným amuletom. Nachádza sa aj na nádobách obsahujúcich pivo. Jeho používanie od 18. storočia upadlo.⁷¹

V edikte z roku 1435 sa slovo „bière“ sa prvýkrát objavuje v nariadení vydanom 1. apríla 1435 parížskym prepoštom Jacquesom d’Estouville za vlády kráľa Karola VII. Nariadenie upravuje obchod s cervoises.⁶⁹

V roku 1489 sa v statuse o pivovarníkoch v Paríži objavil názov „Bière.“ Vo Francúzsku je výroba piva kodifikovaná, regulovaná a zdaňovaná a v štatúte parížskych pivovarníkov je toto slovo spomínané:

Krátko nato kráľovské nariadenie z roku 1495 odporúča pivovarníkom vyrábať :

Čoskoro výraz „cervoise“ zmizne z každodenného jazyka a od 17. storočia sa stáva archaickým a folklórnym.⁶⁹

Zdroje:

1. WIKIPEDIA. Ilustračný obrázok: Memento mori – Braque Family Triptych closed. Umelec: Anonym.. [online]. [cit. 2023-03-13]. URL:https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Braque_Family_Triptych_closed_WGA.jpg>
2. WIKIPEDIA. Neskorý stredovek. [online]. [cit. 2021-03-19]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Neskor%C3%BD_stredovek>
3. WIKIPEDIA. Stredovek. [online]. [cit. 2021-03-19]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Stredovek#:~:text=12%20Extern%C3%A9%20odkazy-,Za%C4%8Diatok%20a%20koniec%20stredoveku,%2C%201526%20bitka%20pri%20Moh%C3%A1%C4%8Di).>
4. WIKIPEDIA. Rád templárov. [online]. [cit. 2021-03-02]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/R%C3%A1d_templ%C3%A1rov>
5. WIKIPEDIA. Crisis of the Late Middle Ages. [online]. [cit. 2022-11-06]. URL:<https://en.wikipedia.org/wiki/Crisis_of_the_Late_Middle_Ages>
6. FAGAN, Brian. 2001. The Little Ice Age: How Climate Made History 1300-1850. New York : Basic Books, 2001. 272 s. ISBN-13 : 978-0465022724.
7. Spyrou, M.A., Musralina, L., Gnecchi Ruscone, G.A. et al. The source of the Black Death in fourteenth-century central Eurasia. Nature 606, 718–724 (2022). https://doi.org/10.1038/s41586-022-04800-3
8. BENEDICTOW, Ole. 2005. The Black Death: The Greatest Catastrophe Ever. 2005. [online]. [cit. 2022-11-06]. URL:<https://www.historytoday.com/archive/black-death-greatest-catastrophe-ever>
9. WIKIPEDIA. Great Famine of 1315–1317. [online]. [cit. 2022-11-06]. URL:<https://en.wikipedia.org/wiki/Great_Famine_of_1315%E2%80%931317>
10. WIKIPEDIA. Velký hladomor 1315–1317. [online]. [cit. 2021-03-06]. URL:<https://cs.wikipedia.org/wiki/Velk%C3%BD_hladomor_1315%E2%80%931317>
11. WIKIPEDIA. Crisis of the late Middle Ages. [online]. [cit. 2021-03-06]. URL:<https://en.wikipedia.org/wiki/Crisis_of_the_Late_Middle_Ages>
12. WIKIPEDIA. Hundred Years‘ War. online]. [cit. 20223-12-05]. URL:<https://en.wikipedia.org/wiki/Hundred_Years%27_War>
13. WIKIPEDIA. Eduard III. (Anglicko). [online]. [cit. 2024-03-02]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Eduard_III._(Anglicko)>
14. ANONYM. 2023. Jeanne d’Arc, Charles VII et la légende de la Reconnaissance. 2023. [online]. [cit. 2024-03-04. URL:<https://www.touraine-actualites.fr/actualites-departementales/culture/actualites-culturelles/jeanne-d-arc-charles-vii-et-la-legende-de-la-reconnaissance.html>
15. MANIÉRE, Fabienne. 2019. 25 février 1429 Jeanne d’Arc rencontre le roi à Chinon. 2019. [online]. [cit. 2024-03-04. URL:<https://www.herodote.net/25_fevrier_1429-evenement-14290225.php>
16. BOUZY, Olivier. 2000. Jeanne d’Arc, les signes au roi et les entrevues de Chinon, in Guerre, pouvoir et noblesse au Moyen-Age. Paris, 2000, p.131-138.
17. WIKIPEDIA. Jana_z_Arku. [online]. [cit. 2022-12-26]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Jana_z_Arku>
18. LAURENT-LEFÉVRE, Jean-Yves. 2012. Le procès de Jeanne d’Arc. 2012. [online]. [cit. 2022-12-26]. URL:<http://www.justice.gouv.fr/histoire-et-patrimoine-10050/proces-historiques-10411/le-proces-de-jeanne-darc-24376.html>
19. LARANÉ, André. 2023. 17 juillet 1453 – La guerre de Cent Ans prend fin à Castillon. 2023. [online]. [cit. 2024-03-04]. URL:<https://www.herodote.net/17_juillet_1453-evenement-14530717.php>
20. zsgf
21. LUKAČKA, Ján a kolektív. 2028. Chronológia starších slovenských dejín, Prodama Brat. 2008 [online]. [cit. 2022-06-07]. URL:<https://watson.sk/?id=4422>
22. WIKIPEDIA. Johann Gutenberg. [online]. [cit. 2024-03-04]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Johann_Gutenberg>
23. ANONYM. 2023. Knights Templar. 2023. [online]. [cit. 2024-03-12]. URL:<https://www.history.com/topics/middle-ages/the-knights-templar>
24. MANIÉRE, Fabienne. 2021. 8 mai 1429 Jeanne d’Arc délivre Orléans. 2021. [online]. [cit. 2024-03-12]. URL:<https://www.herodote.net/8_mai_1429-evenement-14290508.php>
25. LARANÉ, André. 2023. 18 juin 1429 Jeanne d’Arc victorieuse à Patay. 2023. [online]. [cit. 2024-03-12]. URL:<https://www.herodote.net/18_juin_1429-evenement-14290618.php>
26. PIŠNA, Jan. 2015. Jan Hus: Prekliatemu kazateľovi nasadili papierovú čiapku a sadisticky ho upálili. 2015. [online]. [cit. 2024-03-04]. URL:<https://dennikn.sk/179333/jan-hus-prekliatemu-kazatelovi-nasadili-papierovu-ciapku-a-sadisticky-ho-upalili/> 
27. TASR. 2015. Pred 600 rokmi upálili českého reformátora Jana Husa. 2015. [online]. [cit. 2024-03-04]. URL:<https://www.teraz.sk/magazin/pred-600-rokmi-upalili-ceskeho-reform/144379-clanok.html>
28. WIKIPEDIA. Husitstvo. [online]. [cit. 2024-03-12]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Husitstvo>
29. ANONYM. Reconquista na Pyrenejskom polostrove. [online]. [cit. 2024-03-21]. URL:<https://www.ukm.ff.ukf.sk/stredoveka-europa/2020/05/26/reconquista-na-pyrenejskom-polostrove/>
30. WIKIPEDIA. Zoznam panovníkov Česka. [online]. [cit. 2024-06-05]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_panovn%C3%ADkov_%C4%8Ceska>
31. The Editors of Encyclopædia Britannica. 2024. Black Death pandemic, medieval Europe [1347–1351]. [online]. [cit. 2024-09-22]. URL:<https://www.britannica.com/event/Black-Death>
32. SHIPMAN, Pat Lee. 2014. The Bright Side of the Black Death. 2014. [online]. [cit. 2024-09-22]. URL:<https://www.americanscientist.org/article/the-bright-side-of-the-black-death>
33. REINOLDS, Patricia. 2014. The Templars’ ‘curse’ on the King of France. 2014. [online]. [cit. 2024-09-24]. URL:<https://blog.nationalarchives.gov.uk/templars-curse-king-france/>
34. DAUGHERTY, Greg. 2019. Why the Knights Templar Gave False Confessions of Depravity. 2019. [online]. [cit. 2024-09-24]. URL:<https://www.history.com/news/knights-templar-downfall-confessions-torture>
35. NATIONAL GEOGRAPHIC ESPAŇA. 2023. Isabel i la católica, reina de castilla. 2023. [online]. [cit. 2022-06-07]. URL:<https://historia.nationalgeographic.com.es/a/isabel-i-catolica-reina-castilla_6777> 
36. WIKIPEDIA. Izabela I. (Kastília). [online]. [cit. 2022-06-07]. URL:<https://sk.wikipedia.org/wiki/Izabela_I._(Kast%C3%ADlia)> 
37. SKLADANÝ, Marian. Kam išiel Krištof Kolumbus? [online]. [cit. 2022-06-07]. URL:<https://uniba.sk/fileadmin/ruk/duk/DUK_2003_5_Skladany.pdf> 
38. ANONYM. Všeobecne známe fakty o Krištofovi Kolumbovi sú vraj nepravdivé, známy moreplavec možno nebol Talian. [online]. [cit. 2024-10-18]. URL:<https://spravy.rtvs.sk/2024/10/vseobecne-zname-fakty-o-kristofovi-kolumbovi-su-vraj-nepravdive-tvrdi-dokumentarny-film/>
39. RAUTENBERG, Marius. 2022. Hungersnöte und das Spiel mit der Macht: Wie der Brotpreis im Mittelalter die europäische Geschichte beeinflusste. 2022. [online]. [cit. 2024-03-21]. URL:<https://www.nationalgeographic.de/geschichte-und-kultur/2022/11/hungersnoete-und-das-spiel-mit-der-macht-wie-der-brotpreis-im-mittelalter-die-europaeische-geschichte-beeinflusste>
40. ANONYM. Historisches datum – Erstmals seit der Französischen Revolution können Bäcker den Brotpreis selbst festlegen. 1978. [online]. [cit. 2024-03-21]. URL:<https://www.spiegel.de/politik/historisches-datum-a-d6c72e00-0002-0001-0000-000040616096>
41. MEUSSDOERFFER, Franz G. 2009. A Comprehensive History of Beer Brewing. In Handbook of Brewing: Processes, Technology, Markets. Eßlinger, Hans Michael. 2009 WILEY-VCH Verlag GmbH & Co. KGaA, Weinheim. ISBN: 978-3-527-31674-8. s. 14.
42. PHILLIPS, Noëlle. 2021. The “Herstory” of beer. [online]. [cit. 2021-03-06]. URL:<https://bc.thegrowler.ca/features/the-herstory-of-beer/>
43. ANONYM. Die Geschichte des Bieres, Teil 2: Vom europäischen Mittelalter in die Kolonien. [online]. [cit. 2022-12-25]. URL:<https://www.bierhandwerk.de/die-geschichte-des-bieres-teil-2-vom-europaeischen-mittelalter-in-die-kolonien/>
44. UNGER, W. Richard. 2004. Beer in the Middle Ages and the Renaissance. Philadelphia: University of Pennsylvania Press, 2004. 344 s. (str. 51, 52, 59). ISBN 13: 978-0-8122-1999-9
45. UNGER, W. Richard. 2018. The brewing boom of the middle ages. 2018. [online]. [cit. 2022-10-25]. URL:<https://seeingthewoods.org/2018/03/14/the-taproom-richard-unger/>
46. WIKIPEDIA. Brunswick Mum. [online]. [cit. 2022-12-26]. URL:<https://en.wikipedia.org/wiki/Brunswick_Mum>
47. ANONYM. Braunschweiger Mumme. [online]. [cit. 2024-11-03]. URL:<https://www.braunschweig.de/tourismus/ueber-braunschweig/spezielles/spezi_mumme.php>
48. ANONYM. The German Beer Purity Law (Reinheitsgebot). [online]. [cit. 2024-11-03]. URL:<https://www.deguopijiuhua.eu/?p=5694>
49. WINSHIP, Kihm. 2012. Hops: a brief history. 2012. [online]. [cit. 2022-11-02]. URL:<https://faithfulreaders.com/2012/05/06/hops-a-brief-history/>
50. PUČÁLKOVÁ, Marie. 2010. Pivovarnictví 2. poloviny 19. století a počátku 20. století na příkladu Rolnického akciového pivovaru se sladovnou v Litovli. 2010. [online]. [cit. 2022-12-28]. URL:<https://is.muni.cz/th/w7r50/Pivovarnictvi_2.poloviny_19.stoleti_a_pocatku_20.stoleti_na_prikladu_Rolnickeho_akcioveho_pivovaru_se_sladovno.pdf>
51. ROZINKOVÁ, Kateřina. 2012. České pivovarnictví a jeho kartelizace 1869 – 1918. 2012. [online]. [cit. 2022-11-17]. URL:<https://dspace.cuni.cz/bitstream/handle/20.500.11956/60373/150014089.pdf> s. 16
52. MULDER, Roel. 2016. Fact check: Belgian beer book. 2016. [online]. [cit. 2024-12-17]. URL:<https://lostbeers.com/fact-check-the-belgian-beer-book/>
53. CHYTKOVÁ, Dagmar. 2008. Nejstarší česká terminologie pivovarnická. 2008. [online]. [cit. 2024-12-28]. URL:<https://is.muni.cz/th/vfamf/bakalarska_prace.pdf>
54. KODEDA, Marek. 2002. Malé historické putování po českém pivovarnictví – díl 1. 2002. [online]. [cit. 2022-12-28]. URL:<https://archiv.pivo-pivo.cz/svetpiva/clanek/273-Male-historicke-putovani-po-ceskem-pivovarnictvi-dil-1/index.htm>
55. BASAŘOVÁ, Gabriela. 2003. Cesty piva. Pivovarství na území dnešní České republiky. 2003. [online]. [cit. 2024-12-19]. URL:<https://vesmir.cz/cz/casopis/archiv-casopisu/2003/cislo-10/cesty-piva.html>
56. SNELLGROVE, Adam. 2022. U sv. Tomáše: Nejstarší pivnici zasadilo ránu až rušení klášterů. 2022. [online]. [cit. 2024-03-14]. URL:<https://prazsky.denik.cz/zpravy_region/u-sv-tomase-nejstarsi-pivnici-zasadilo-ranu-az-ruseni-klasteru-20220626.html>
57. KOČÁR, Peter et al. 2015. Ječmen a ječný slad ve středověku a raném novověku v českých zemích. 2015. [online]. [cit. 2022-12-28]. URL:<https://kvasnyprumysl.cz/pdfs/kpr/2015/05/03.pdf>
58. WIKIPEDIA. Mílové právo. [online]. [cit. 2024-12-30]. URL:<https://cs.wikipedia.org/wiki/M%C3%ADlov%C3%A9_pr%C3%A1vo>
59. CHYTKOVÁ, Dagmar. 2008. Nejstarší česká terminologie pivovarnická. 2008. [online]. [cit. 2025-01-02]. URL:<https://is.muni.cz/th/vfamf/bakalarska_prace.pdf>
60. BASAŘOVÁ, Gabriela; HLAVÁČEK, Ivo. České pivo. 1.vyd. Pacov: NUGA , 1998. 193 s. ISBN 80-85903-08-3
61. VYDRA, Jiří. 2014. Dějiny pivovarnictví v právu. 2014. [online]. [cit. 2022-02-17]. URL:<https://naos-be.zcu.cz/server/api/core/bitstreams/a146c8b7-4f21-4c1e-be02-21df5cb9479e/content>
62. HRUBAN, Róbert. 2023. Historie výroby sladu a sladovnictví. 2023. [online]. [cit. 2024-01-03]. URL:<https://moravske-karpaty.cz/spolecnost/chlast/pivovary/historie-vyroby-sladu/>
63. ANONYM. 2019. Vrchnostenské pivovarnictví. 2019. [online]. [cit. 2025-01-07]. URL:<https://www.pivovary.info/?p=45583
64. ANONYM. 2005. Vyškovské pivo chutnalo už husitům. 2005. [online]. [cit. 2025-01-07]. URL:<https://pivni.info/news/1654-vyskovske-pivo-chutnalo-uz-husitum.html>
65. ANONYM. 2022. Historie pivovaru. 2022. [online]. [cit. 2025-01-07]. URL:<https://www.pivovardomazlice.cz/pivovar/>
66. ANONYM. 2013. Historie U Fleků. 20136. [online]. [cit. 2025-01-07]. URL:<https://ufleku.cz/o-nas/historie-u-fleku/>
67. WIKIPEDIA. Pivovar Třeboň. [online]. [cit. 2025-01-07]. URL:<https://cs.wikipedia.org/wiki/Pivovar_T%C5%99ebo%C5%88#cite_note-2>
68. AERTS, Erik. 2006. Beer in the Middle Ages and the Renaissance. 2006. [online]. [cit. 2021-03-03]. URL:<https://eh.net/book_reviews/beer-in-the-middle-ages-and-the-renaissance/>
69. ANONYM. Bières et brasseries françaises. [online]. [cit. 2021-03-03]. URL:<https://musee-boissons.com/pages/b_boissons_biere.html>
70. ANONYM. 2022. 192 pages sur la vie de la bière à Arras. 2022. [online]. [cit. 2025-01-07]. URL:<https://www.objectif-biere.com/arras-pays-dartois-voyage-en-terre-de-biere/>
71. WIKIPEDIA. Étoile des brasseurs. [online]. [cit. 2025-01-07]. URL:<https://fr.wikipedia.org/wiki/%C3%89toile_des_brasseurs>